Nie, nie je.
Oslovila ma matka dieťaťa, ktoré vzniklo na základe dohody medzi mnou a jeho otcom. On je gay, ja som lesba. Dohodli sme sa: on ma oplodní, ja vychovám dieťa sama. Bez očakávania záväzku. Lenže život nie je zmluva. Je to bytostné prepojenie – a najmä, je v ňom dieťa.
Dlho som to musela rozdýchať.
Keď som jej neskôr povedala:
„Viete, čo ste urobila?“
Ona odpovedala:
„Veď to je v poriadku, nie? Veď nič zlé.“
A práve tu sa niečo vo mne zlomilo.
Dieťa nie je projekt. Nie je túžba. Je to život.
Pre mňa to nie je len o „chcem dieťa“.
Nie je to o dospelých, ktorí si vymyslia svoje plány a potom čakajú, že dieťa sa im do nich prispôsobí.
Dieťa nemá byť výsledkom ješitnosti či módnej vlny.
Ako sa bude cítiť v škôlke, v škole?
Keď sa ho spýtajú: „A ty nemáš ocka?“
Alebo mu spolužiaci povedia, že je „iné“, že je „divné“, že jeho rodina neexistuje.
Nie je to len problém Slovenska.
Aj keď niektorí hovoria, že „dnes je všetko normálne“, pravda je iná.
V žiadnej krajine sveta nie je dieťa vychovávané dvoma mamami alebo dvoma otcami chránené pred šikanou, výsmechom či pochybnosťami o vlastnej identite.
Skúsenosti z praxe, psychológovia, výpovede mladých ľudí – všetko potvrdzuje jedno:
Deti z takýchto vzťahov trpia – nie pre svoju inakosť, ale pre rozhodnutia dospelých, ktoré ich predurčili.
Toto nie je boj proti láske. Toto je výzva na zodpovednosť.
Neútočím. Len sa pýtam:
Kde v tom všetkom je dieťa?
Nie naše predstavy, nie naše túžby, ale konkrétne dieťa, ktoré raz bude hľadať samé seba.
Nie je v poriadku, aby malo dieťa dvoch otcov alebo dve mamy.
Nie preto, že to spoločnosť „neprijíma“, ale preto, že dieťa samo potrebuje prirodzený vzor – otca aj mamu.
A ak ho nemá, nech to nie je preto, že sme ho o to vedome pripravili.
Najviac trpia deti. Pre našu ješitnosť.
My chceme. My rozhodujeme.
Ale oni to budú prežívať.
Oni ponesú dôsledky.
Dieťa vopred pripravené o otca.
Ak sa naozaj bijeme za rovnosť, spravodlivosť, lásku – potom sa najprv postavme za to najzraniteľnejšie v tejto rovnici: za dieťa.
