„Mami, neboj sa, ja chcem byť s tebou.“
Ale koho hlas sa počúva pri rozhodovaní o deťoch?
Od počatia je žena matkou. Bez ohľadu na súdne rozhodnutia, právne konštrukcie či zápisy v matrike.
Dieťa cíti tlkot jej srdca zvnútra. Pozná jej vôňu skôr, než ju vidí. Je to prvá bytosť, ktorú miluje – bez výhrad, bez podmienok, celým svojim detským ja.
A predsa... keď sa svet dospelých začne hádať, hlas dieťaťa je ten prvý, ktorý prestaneme počúvať.
„Najlepší záujem dieťaťa“ – alebo dospelých?
Dnes sa veľa hovorí o najlepšom záujme dieťaťa. Súdne rozhodnutia, právne predpisy, medzinárodné dohovory – všetky sľubujú, že budú chrániť to, čo je pre dieťa najlepšie.
Ale akoby sme zabudli položiť tú najjednoduchšiu otázku:
„A kto sa dieťaťa naozaj spýtal?“
Nie formálne. Nie cez právneho zástupcu. Nie v sterilnej miestnosti s kamerou a tlakom, čo má povedať. Ale naozaj, ľudsky, srdcom.
Spýtali ste sa ho, kde sa cíti bezpečne?
S kým sa v noci nebojí zaspať?
Komu sa rozbehne do náručia, keď spadne a rozbije si koleno?
Najlepší záujem dieťaťa nie je papier. Je to citová väzba, dôvera a pocit bezpečia.
Ale čo sa dnes počíta? Výška príjmu. Adresa. Formálna rovnosť.
Nie hlas dieťaťa.
Príbeh z praxe: Keď sa dieťa bojí, ale musí
Poznám prípad, keď dieťa opakovane prosilo:
„Nechcem ísť k otcovi. Ubližoval mi. Mám strach. Prosím, nechajte ma s mamou.“
Psychológ odporučil nechať dieťa v známom prostredí. Učitelia potvrdili zmenu v správaní po každom stretnutí s otcom. Matka chránila. Snažila sa.
A predsa – súd rozhodol, že dieťa musí cestovať, lebo to je "jeho právo mať kontakt" s otcom.
Právo? Ale koho právo to naozaj bolo?
To dieťa plakalo. Vracalo. Kričalo zo sna.
Nikto ho nepočul. Lebo malo len sedem rokov a nemalo „názor právne relevantný“.
Koho sa bojíme viac – otcov, alebo právd?
Nie každý otec je zlý. Ale ani každý nie je dobrý. Rovnako ako nie každá matka.
Ale realita je taká, že v drvivej väčšine prípadov to matka nesie zodpovednosť od prvého momentu – a spoločnosť ju po čase degraduje na „jednu z dvoch strán“.
Zabúdame, že to bola práve ona, kto dieťa chránil, keď bolo bezbranné. A často ho chráni ďalej – aj pred systémom, ktorý hovorí:
„Vaše obavy sú subjektívne. My rozhodneme objektívne.“
Lenže detské slzy, panické ataky a nočné mory nie sú subjektívne.
Sú to výkriky o pomoc, ktoré systém odmieta počuť, ak sa nehodia do právneho rámca.
Dieťa nie je tovar. Ani nástroj. Ani majetok.
Dieťa nie je vec, ktorú možno deliť na dni, víkendy a sviatky.
Nie je bremeno, ktoré musí „striedať rodičov spravodlivo“.
Je to živá bytosť, ktorá túži po bezpečí, stabilite a láske.
A ak raz niekoho miluje celým srdcom – neznamená to, že druhého nenávidí. Len vie, kde je DOMOV.
Záver: Počúvajme deti, nie len paragrafy
Ak má byť „najlepší záujem dieťaťa“ viac ako fráza,
musíme sa konečne naučiť počúvať deti.
Nie len formálne. Ale reálne, hlboko a ľudsky.
A hlavne – veriť matkám, ktoré ho chránia, kým ešte vie hovoriť len očami, gestami a objatiami.
Pretože v jeho tichu je často najhlasnejší výkrik.
Deti majú právo na lásku, nie na právny boj.
Majú právo na hlas – a my máme povinnosť ho počúvať.
Lebo : “Dieťa je DAR, nie tovar ! “
💛 Lúč pre Dieťa – svetlo nádeje v temnote.
Ak chceš pomôcť, podpor nás zdieľaním, modlitbou či finančne na IBAN:
SK78 8330 0000 0025 0259 2287
Hlas dieťaťa má hodnotu. A bezpečná náruč matky je nenahraditeľná.
