Tento príbeh nie je len o Janke. Je o tom, ako medzinárodné dohody, ktoré mali chrániť deti, môžu byť zneužité proti ich najlepšiemu záujmu. Je o tom, ako hlas dieťaťa môže byť umlčaný zákonom, a ako sa matka, ktorá hľadala bezpečie, môže stať páchateľkou. Jana je jednou z mnohých žien, ktoré museli utekať, aby ochránili svoje deti. Dnes hrozí, že ich opäť stratí – nie preto, že by im ubližovala, ale preto, že ich chránila.
Príbeh Janky....
Ako sme sa dostali až sem – náš príbeh
Volám sa Jana a som matkou dvoch dcér – Sadie a Ivy. Do USA som odišla po bolestivom rozchode, aby som sa naučila jazyk a videla svet. Neplánovane som sa vydala za Američana, s ktorým som neskôr mala deti. Spočiatku pôsobil láskavo, ale čoskoro sa ukázali znepokojujúce známky.
Začiatky násilia a manipulácie
Vzťah sa začal normálne, no postupne sa objavovali výbuchy hnevu, rozbíjanie vecí, nadávky, manipulácia, krik. Videl diabla, hovoril, že cíti ako ho ide ovládať. Stalo sa to opakovane niekoľko krát. Tvrdil, že ako žena mám poslúchať len jeho, že mám byť šťastná že ma nemláti. Zneužíval Bibliu na ospravedlnenie svojej autority. Po narodení detí sa správanie zhoršovalo.
Nátlak, fanatizmus a fyzické tresty
Verbálne urážal a ponižoval Janu aj deti každý deň. Matku volal „kurva“, „piča“, „tučná“, „zbytočná“, „otrasná gazdiná“ — a to aj priamo pred deťmi. Vysmieval sa jej, že chce rozprávať po slovensky, povedal, že slovenčina je pre „chudobných ľudí“. Na deti kričal, aby „rozprávali po anglicky alebo držali hubu“, čím privádzal Sadie k až hysterickému plaču a traume. Nadával mi, že som imigrant a on nebude počúvať jeho deti rozprávať týmto jazykom. Sadie mame šepkala, lebo sa ako malé dieťa bála s mamou rozprávať! Mala nočné terory. Kým matka deti hladkala, a snažila sa utíšiť, tento „starostlivý otec“ nadával matke priamo cez detský plač, že decko plače po slovensky. Hlavne Sadie má psychické následky, ktoré sa riešia u psychológov. Sadie sa sama zverila u jej psychológa o tom, že ju bil, kričal, zakazoval jej rozprávať s mamou po slovensky.
Kontroloval každý aspekt ich života. Vyžadoval, aby sme sa modlili pred každým jedlom a pred spaním. Ak sa dieťa pomodlilo po ležiačky alebo po slovensky, tak ju udrel, švihol jej po stehne, vyhrážal sa bitkou opaskom. Za modlenie!!! Nie za nejaké hrubé neposlúchanie, proste dieťa chcelo modliť sa po ležiačky namiesto toho, aby v posteli sedela. A zrazu tresk!
Veľa krát deťom zakázal ísť za mnou, keď za mnou plakali. Zatvoril ich do izby a kričal, že nemám za nimi chodiť, inak „podkopávam jeho autoritu“ a vychovávam mamičkine maznáčiky. Deti mali 2 a 5 rokov. Vulgárne nadával deťom. Sadie raz plakala, že ju pichla jeho brada – vulgárne jej vynadal, ona pritom hystericky kričala, aby ju nechal napokoji. Otec ju následne vydrapol z postele a vyviedol ju z izby a kričal, že nerešpektuje otca.
Ohrozoval ich bezpečnosť. Otec si ešte v USA skrýval alkohol v garáži. Matka v zime 2024 začala sledovať, koľko alkoholu vlastne skrýva a zistila, že denne vypil 15–17 pív. Boli dni, keď ich vypil vyše 20. V noci opitý zapol rúru alebo sporák a zaspal na podlahe v obývačke alebo na gauči. Začal byť agresívny. Na jar 2024, kúsok pred presťahovaním na Slovensko, som Davida s voľačím nahnevala. Zobral kovovú tyč a rozmlátil všetko, čo viselo na stenách v garáži. Ivy v tom čase spala v izbe, a ja som sa bála čo i len pohnúť.
Ja som v r. 2023 v panike išla do centra pre týrané ženy vo Wisconsine, aby som sa poradila, čo mám robiť a ako riešiť situáciu. Poskytli mi psychologické poradenstvo.
V práci začal mať problémy. V jednom roku vystriedal štyri práce. Navrhla som teda, aby sme si vyskúšali Slovensko. Myslela som, že možno zmena prostredia a práce bude prospešná pre nás všetkých. Bola som naozaj naivná.
Po príchode na Slovensko sa to len zhoršovalo. Ja som si našla prácu ako prvá, a David si vybavoval trvalý pobyt a pracovné povolenie. Bol doma s deťmi, a za celý mesiac im každý deň na obed robil čisté špagety. Vraj to majú radi, že on nejde robiť nič iné, kde musí upratovať a umývať hrnce. Navrhla som, že však ja navarím, na čo mi vynadal, že on moje jedlo jedol doteraz, a že mu stačilo, nepraje si aby som viac varila tieto otrasné jedlá.
Fyzicky ubližoval deťom. Sadie vykrútil prsty dozadu, až plakala od bolesti. Bil ju po stehne, fackoval, hádzal do rohu miestnosti za maličkosti — ako napríklad že pri modlitbe nesedela vzpriamene alebo nedržala ruky riadne spolu. Raz jej vynadal dokonca aj za to, že pozmenila slová modlitby.
Deti trestal za to, že rozprávali po slovensky — jazykom ich matky, ich rodiny. Zakázal aj matke hovoriť po slovensky so svojimi vlastnými deťmi. Ponižoval ju za jej kultúru, vzhľad, materstvo. Vyžadoval od nej sexuálnu poslušnosť a keď odmietla, vyhrážal sa, že si nájde inú. Povedal jej, že v Biblii sa píše že muž je pán domu, hlava rodiny, a že ona má poslúchať a rešpektovať ho. Tvrdil, že on je na prvom mieste.
Taktiež začal mať zvláštne sny. Raz mi povedal, že mal sen so schodami do pekla a počuje hlas „oľutuj“. Potom iný deň mi povedal, že mal sen, kde mu hlas vraví, aby sa zabil, aby spáchal samovraždu.
Vytvoril v domácnosti atmosféru strachu. Jana a dievčatá sa báli rozprávať, báli sa spať, báli sa byť s ním samé. Dievčatá majú podnes panický strach, ak matka nie je v posteli s nimi, keď spia. Po poslednom nočnom incidente, v júni minulého roka, Sadie prosila matku, aby ju nenechávala doma s otcom. Má kompletne rozpoltené vnímanie otca. Tešila sa, keď sa s ňou pohral, následne sa triasla od strachu, mame šepkala a pýtala sa, prečo ju otec bije, prečo na nich kričí, prečo kričí na matku a či ešte niekedy bude dobrý. Ivy mala nočné mory, a keď povedala v sne slovo po slovensky, David začal kričať na matku, že pokazila aj druhú dcéru.
Priamo pred deťmi mi nadával, že je sexuálne frustrovaný. Tvrdil, že má právo ísť za inou ženou, ak odmietam sex. Každý aspekt domácnosti musel byť pod jeho kontrolou.
V opitosti tiež močil po kúpeľni. Sadie ma raz zobudila, že chce ísť cikať, a našli sme opitého Davida na gauči a kúpeľňu celú od moču. Nedokázala som deťom klamať. David mi na druhý deň nadával, že som dcére povedala, že všetko občúral, lebo bol opitý. Vyhrážal sa mi, že sa pomstí, že ide von ohovárať ma.
Deti pravidelne plakali a chceli len mňa. Hystericky revali, ak ich chcel napr. odopnúť z autosedačky v aute alebo im chcel umyť zuby. On im vždy vynadal, že majú robiť, čo povedal a prestať za mnou revať. Reakcia detí ale bola taká, že chceli len mňa ešte viac. Vnímali všetko čo sa deje, no podľa neho to bola moja vina.
Sadie chcela byť pri mne, keď som žehlila – manžel ju surovo vytiahol z postele za rameno do vzduchu a hodil do kúta. Len za to, že chcela byť so mnou.
Keď Ivy ako čerstvo trojročná plakala, a náhodou v plači povedala slová po slovensky, tak ju počas celého plaču opravoval a vôbec ho nezaujímalo, že plače. Proste plačúcemu trojročnému dieťaťu bezcitne prehlušoval každé slovo ,ktoré plakala.
Keď sme išli von, tak ma poslal s deťmi do parku a on si išiel kúpiť burger. Vraj nemám nič hovoriť deťom a budú fajn, zabudnú, že sú hladné, keď sa budú hrať.
Ale v lete 2024 udrel zlom. Trojročná Ivy mala nočnú moru, plakala a rozprávala po slovensky. Manžel sa nahneval, trieskal päsťami po posteli len pár centimetrov od ich hláv a nadával. Deti boli hysterické. Vtedy som vedela, že musíme odísť.
Išla som na kuratelu, podala som žiadosť o rozvod. Otec detí sa o tom dozvedel predtým, než som mu to povedala ja. Čakala som, bála som sa ako mu to povedať. Prišiel k mojím rodičom, mojej matke vynadal, že je psychopatka lebo nepije a mne niekoľko krát povedal, že sa budem smažiť v pekle.
Požiadal o návrat detí do USA, a tvrdil, že tu bol len na dovolenke.
Súdom určeným vhodným opatrením, sa s deťmi stretával v určenom čase. Počas týchto návštev odmietal zobrať deti alebo mňa do jeho miesta bydliska. Pred deťmi mi vravel, že tam nie som vítaná. Vždy ich len zobral do nejakej detskej herne, do parku. Ivy v tom čase ešte stále poobede spávala. Povedal mi, že buď mu musím dovoliť, aby ju zobral k nemu domov spať bezomňa, alebo ju mám uložiť na gauč v herni.
Dôkazy a ignorované varovania
Na kuratele som nahlásila incident s nočnou morou, ako otec trieskal po posteli a vystrašil deti.
Deti vypovedali na kuratele – Sadie povedala, že ju bije, kričí, že nesmie hovoriť po slovensky. V zime 2024 som podala trestné oznámenie za týranie. Už vtedy Sadie povedala, že k otcovi ísť nechce, ani do USA.
Psychologické posudky potvrdili traumu a odporúčali, aby deti neboli odlúčené od matky. Tiež potvrdili, že Sadie v rozhovoroch rozprávala o zákaze slovenčiny, o bitkách.
Znalecký posudok označil Sadie za týrané dieťa - posttraumatický stresový syndróm, syndróm naučenej bezmocnosti, Štokholmský syndróm. Dieťa sa jasne v rozhovore vyjadrilo, že nechce ísť do USA, nechce ísť k otcovi, dokonca povedala, že otca nechce ani len navštíviť alebo s ním volať. Posudok tiež neodporúča osobný kontakt s deťmi ak otec neprestane s psychickým nátlakom, manipuláciou a šikanou. Napriek tomu slovenský súd rozhodol o návrate detí do USA podľa Haagskeho dohovoru.
Kuratela vo svojej správe neodporúča vykonať výkon rozhodnutia, lebo „výkon rozhodnutia nie je v záujme mal. detí, nakoľko môže neprimerane zasiahnuť do psychického prežívania detí."
Intervencia z OZ Žena v Tiesni ma vyhodnotila ako obeť domáceho násilia. Odporučili, aby polícia uskutočnila testy vyhodnotenia nebezpečia - čo polícia nikdy neurobila.
Správa z KA Krupina poukazuje na ustráchané správanie detí, na ich upätosť na matku, kvôli strachu spia so mnou v jednej posteli a správa poukazuje aj na rozhovor so staršou dcérou a matkou, z ktorého vyplynulo, že deti majú negatívne skúsenosti s nadávaním, krikom a fyzickým trestaním zo strany otca.
Rozhodnutie v USA bez mojej účasti a vedomia
Otec na súde v Banskej Bystrici tvrdil, že nemá záujem odtrhnúť deti od matky. No hneď po uznesení okresného súdu si v USA požiadal o predbežné zverenie detí do jeho výlučnej starostlivosti. Nečakal na moje odvolanie, a v USA prezentoval uznesenie okresného súdu ako hotovú vec. Americký súd oklamal, a v žiadosti tvrdil, že sme vo februári bývali v Pennsylvánii a na Slovensku sme boli len na dovolenke. Oddôvodnil si, tak prečo by mal americký súd hneď konať.
Obdržala som nejaký výhražný e-mail, v ktorom niekto píše, že je americký právnik otca detí. V tomto e-maile sa mi tento človek vyhráža, že ak do jedného dňa neodovzdám deti otcovi spolu s ich pasmi, podajú návrh na súd v USA. Po tomto emaili, som od nikoho už nič nepočula - žiadny právnici, súdy, emaily, otec detí - nič. Nebolo mi doručené žiadne predvolanie, ani oznámenie o začatí súdneho konania.
Rozhodnutie amerického súdu o dočasnom zverení detí otcovi, tak bolo vydané bez mojej účasti, bez možnosti vyjadriť sa, bez predloženia dôkazov a bez toho, aby som vôbec vedela, že sa konanie začalo.
O existencii tohto rozhodnutia som sa dozvedela až neskôr, keď sa otec detí pokúšal presvedčiť učiteľky v materskej škole na Slovensku, že majú ignorovať slovenské vhodné opatrenie, lebo to je vraj len dohoda rodičov, a že mu majú deti vydať na základe amerického súdneho dokumentu. Menil si autá, objavoval sa v dedine počas dňa, kým som bola v práci, a sliedil po uliciach aj niekoľko hodín. Správa svedkov zo škôlky uvádza, že si natáčal deti v triede cez okno z vonku budovy, že autom vošiel medzi deti, ktoré boli von na prechádzke, vystúpil a začal prehľadávať deti.
Tiež nás začal sledovať na gymnastike, kam deti chodili. Raz, keď sme sa nedostavili na tréning, prehľadal celú budovu, včetne bazéna, záchodov, všetkých miestností, cudzích áut na parkovisku a popod autá, že či sa tam asi neskrývame. Potom išiel na druhú lokalitu tejto firmy, a urobil to isté. Zhrození tréneri a prítomní ľudia sa báli a nevedeli, čo sa deje.
Po týchto znepokojujúcich sledovaniach otca som s deťmi odišla na týždeň a pol do bezpečného domu s utajenou adresou. Nezvládala som stres a tlak a potrebovala som aspoň na čas zregenerovať sily aj psychiku. Bolo to ťažké obdobie, neprajem to nikomu. Deťom som povedala, že sme na prázdninách, a že sociálne pracovníčky sú tety, čo sa s nimi chcú hrať.
Od kedy sme od otca detí odišli, na deti neprispel ani eurom. Ak som sa pokúšala opýtať sa na nejakú finančnú pomoc, vynadal mi, že som únoskyňa detí a že som rozbila rodinu. Raz som sa ho opýtala, či chce prispieť na veci pre deti, ktoré som priamo pred ním a počas jeho času s deťmi kupovala. Vykrikoval priamo v obchode pred všetkými, že on únoskyni detí žiadne peniaze dávať nebude.
Na Vianoce im kúpil zopár vecí, ktoré ako som sa neskôr dozvedela, boli kúpené len účelovo. Našla som v nich totižto zašité sledovacie zariadenia.
David v decembri 2024 dobrovoľne upustil od osobného kontaktu s deťmi a presťahoval sa do Pennsylvánie. Odtiaľ podáva na súd návrhy na zverenie detí a na zbavenie matky rodičovských práv.
Manipulácia detí
Od kedy je David v USA, s deťmi komunikuje telefonicky. Počas skoro každého telefonátu deťom ale rozpráva, že som ich ukradla, že som ich uniesla, nechcem aby sme boli rodina, odišla som z domu a nechcem sa vrátiť naspäť, že nechcem aby deti mali otca, a tiež pravidelne vymenúva členov mojej strany rodiny a deťom vraví, že sú zlí a že „si majú dávať na nich pozor“. Následne nezabudne deťom povedať, že Slovensko nie je ich domovom. Keď ale hlavne Sadie začne namietať, alebo plakať že ona tu chce ostať, hneď jej povie, že „to ti len kázali povedať“.
Sadie je mnoho krát počas telefonátov úplne zúfalá, kričí na otca, aby prestal rozprávať, a odmieta potom telefonovať. No ak mu telefón nezdvihnem, ja budem v súdnom systéme označená za matku, ktorá bráni v styku detí s otcom. Naše súdnictvo je naozaj choré. Mám pocit, že otec je aj po tomto všetkom odmeňovaný, a ja, tá ktorá deti chráni, som súdom trestaná. Akú správu to vysiela druhým chlapom, ktorí šikanujú a týrajú svoje rodiny? Teraz konečne vidím, prečo toľko málo žien oznamuje tieto udalosti. Lebo im nikto nepomôže
Súdy
Krajský súd označil množstvo dôkazov, správ, znalecký posudok a nahrávky ako násilie v rovine tvrdení matky. Zároveň poukázali, že deti idú do USA - krajiny, ktorá je podľa sudcu krajského súdu v Žiline vyššej životnej úrovne než ktorákoľvek krajina v EÚ.
Nezvestnosť a verejná šikana
Otec požiadal o výkon rozhodnutia a okresný súd v Banskej Bystrici mu vyhovel. Dňa 14.5.2025 si súd naplánoval výkon rozhodnutia, o ktorom matka nevedela. Neboli sme doma, mala som vtedy dovolenku. Prišiel celý zástup ľudí - sudkyňa, súdna úradníčka, psychologička, kuratela, otec detí, jeho právna zástupkyňa, šofér a dvaja ozbrojení policajti. Policajti mali nepriestreľné vesty, jeden si po vystúpení z auta založil taktické rukavice a prevesil samopal cez hrudník! Po tom čo nás doma nenašli, išli prehľadávať dom mojej tety, následne sa vrátili a prevŕtali zámok na dome a prehľadali dom. Potom ešte išli k mojej krstnej na druhej strane dediny a prehľadali aj jej dom.
Na druhý deň nahlásil otec deti nezvestné. O nezvestnosti detí, ktoré boli priamo pri mne, som sa dozvedela, keď som videla ich fotky v médiách.
Manžel začal vylepovať plagáty po celom meste - najprv s fotkami detí, potom aj s mojou fotkou a popisom "môžu byť s touto ženou". Moja rodina len v jeden večer strhla asi 500 plagátov.
Manželovi som 24.5.2024 napísala správu, že deti nie sú nezvestné, žiadala som ho, aby prestal vylepovať plagáty s ich tvárami po mestách na Slovensku. Už v minulosti ich nahlasoval ako nezvestné, keď som mu nezdvihla telefón, toto nebolo prvý krát. Tentokrát však začal plagátovať verejné priestory.
Neskôr sa dozvedám, že jeho známa spustila GoFundMe kampaň, ktorú otec detí následne uverejňoval na svojich sociálnych sieťach. Sľubovala odmenu 5 000 dolárov za informácie o dievčatách a ich nájdenie. Na internete ma volá únoskyňou. Kampaň je nenávistná, píše sa tam, že som deti odtrhla z ich domu a preniesla na Slovensko a že sa boja a plačú. Je to napísané nábožensky nenávistným tónom. Ponúkajú finančnú odmenu za informácie o dievčatách a tiež zbierajú peniaze na detektíva.
Od kedy som túto kampaň videla, som dosť znepokojená. Bojím sa o život detí. Bojím sa, že nejaký cudzí človek na ulici si bude chcieť zarobiť 5000 dolárov a bude sa snažiť vytrhnúť dievčatá z mojich rúk, nejako ma zneškodniť, „zachrániť ich“. Len čo sa na mňa alebo na deti niekto na ulici pozrie, hneď sa bojím, že to môže byť niekto, kto nám bude chcieť ublížiť, lebo bude chcieť 5000 dolárov. To je veľa peňazí.
Strach a bezmocnosť
David deťom počas telefonátu raz povedal, že idú k nemu. Sadie sa triasla, rozplakala sa, že nechce ísť preč od maminky, že nechce byť s ním. Vo viacerých telefonátoch mu povedala, že nechce ísť s ním do USA. Otec to ale vždy odignoruje. Jeho nezaujíma, čo chcú deti.
Okresný súd v Banskej Bystrici má moju žiadosť na odklad výkonu rozhodnutia. Pripojené sú manipulatívne telefonické rozhovory, psychologické správy, aj nahrávky, kde deti jasne vravia, že s ním ísť nechcú.
Neprosím o súcit. Prosím o spravodlivosť. O vypočutie hlasu mojich detí, ktoré si zaslúžia bezpečný domov, nie návrat do prostredia, kde trpeli. Slovenské aj medzinárodné zákony by mali chrániť tých najzraniteľnejších – nie ich trestať za to, že prežili. Tento boj nie je len o našej rodine. Je o všetkých deťoch, ktoré sa stali obeťami systému, ktorý im nerozumie.
Prosím vás ako Lúč pre Dieťa a matka Janka– ak ste rodič, odborník, právnik, novinár, alebo len človek s citom pre spravodlivosť – pomôžte nám, aby sa tento príbeh neskončil tragicky. Aby Slovensko nebolo krajinou, ktorá sa odvráti od detí, ktoré volajú o pomoc.
Lebo "Dieťa je DAR, nie tovar !
💛 Lúč pre Dieťa – svetlo nádeje v temnote.
Ak chceš pomôcť, podpor nás zdieľaním, modlitbou či finančne na IBAN:
SK78 8330 0000 0025 0259 2287
