Naše deti. Naše vlastné, skutočné deti, ktoré cítia, vnímajú a milujú.
Narodili sa pri srdci matky. Rástli s jej hlasom, vôňou, prítomnosťou. Jej náruč bola prvým a jediným bezpečným miestom, ktoré poznali. Každé zaspávanie, každé prebudenie, každý pád, každá bolesť – to všetko liečila práve ona.
A dnes?
Súd môže rozhodnúť, že tieto deti budú od matky odlúčené navždy.
Nie preto, že by zlyhala. Nie preto, že by bola nebezpečná. Ale preto, že žije v krajine, ktorá má „nižšiu životnú úroveň“ ako Spojené štáty americké.
„USA je vyspelou demokratickou krajinou…“
Toto je citácia zo slovenského rozhodnutia Krajského súdu v Žiline.
Sudca ju uviedol ako jeden z dôvodov, prečo podporil návrat detí do USA – a tým ich odlúčenie od matky, s ktorou žili od narodenia nepretržite, v bezpečnom a stabilnom prostredí.
Áno, USA je veľká krajina. Ale to, čo vidíme v médiách, nie je skutočný obraz života bežnej matky s deťmi.
Amerika nie je pre deti raj
Zo Slovenska sa môže javiť ako „krajina neobmedzených možností“. Ale realita pre mnohé rodiny, najmä osamelé matky, je úplne iná:
Zdravotná starostlivosť nie je zadarmo – obyčajné ošetrenie dieťaťa môže stáť stovky dolárov.
Matky musia pracovať aj dve-tri práce, aby vôbec prežili.
Podpora rodiny je slabá, rodič je často na všetko sám.
Sociálne služby môžu zasahovať tvrdšie než v Európe – nie vždy v prospech dieťaťa.
Právna pomoc je drahá a systém je neľútostný k tým, ktorí si nemôžu dovoliť najlepších advokátov.
Žiť v USA ako žena na úteku pred násilím, bez zázemia, s malými deťmi – to nie je výhra. To je boj o prežitie.
Súd rozhoduje. Ale v mene koho?
V právnych dokumentoch sa často opakuje fráza: „najlepší záujem dieťaťa“. Ale ako je možné, že v jeho mene sa rozhodne niečo, čo mu ublíži na celý život?
Dieťa, ktoré opakovane vyjadrilo strach.
Dieťa, ktoré navštevovalo psychológa.
Dieťa, ktoré malo panické ataky po stretnutiach s otcom.
Dieťa, ktoré sa v noci budilo s krikom a úzkosťou.
A predsa – všetky tieto prejavy boli odložené bokom ako „subjektívne“. Dôležitejšie vraj je, že druhý rodič má „právo na kontakt“ a že Spojené štáty sú demokratická krajina.
Ale čo je to za demokraciu, ktorá nepočuje dieťa?
Matka nie je problém. Je istota.
V mnohých prípadoch sú práve matky tie, ktoré držia deti nad vodou v najťažších situáciách. Ktoré chránia, keď iní zlyhajú. Ktoré milujú, aj keď sa systém obráti proti nim.
Ale spoločnosť ich často zredukuje na „jednu z dvoch strán“. Ako keby ich spojenie s dieťaťom bolo zameniteľné. Ako keby city, ktoré formovali roky života, nemali právnu váhu.
Sudca môže rozhodnúť, že krajina je „vyspelá“.
Ale dieťa nerozumie pojmu „demokratická úroveň“.
Rozumie iba tomu, kde je mama. A kde nie je strach.
Deti nie sú tovar
Nie sú to čísla v rozhodnutiach. Nie sú to predmety, ktoré možno presúvať podľa právnych pravidiel. Nie sú zbraňami v konfliktoch dospelých.
Sú to živé bytosti, ktoré majú právo na lásku, bezpečie a stabilitu.
A hlavne – právo na hlas, ktorý bude počutý a rešpektovaný.
Záver: Počúvajme deti, nie len paragrafy
Je čas prestať veriť, že „rozvinutá krajina“ automaticky znamená „lepší život“.
Je čas prestať ignorovať tých najzraniteľnejších.
Je čas počúvať deti – skutočne a s úctou.
A je čas stať sa hlasom pre tie, ktoré ešte nemajú silu kričať.
Pretože niekedy najhlasnejší výkrik prichádza z ticha.
A ten výkrik volá:„Neberte mi mamu.“
