Psychická únava zo školy, stresy z nových začiatkov a korunované to bolo stratou blízkej osoby, ktorá odišla navždy... Toto sa podpísalo pod moje nálady. Nevedela som čo so sebou, jediné čo mi napadlo ako vhodné riešenie bolo, mať chvíľku sama od seba pokoj. Nápad dobrý, ale ako ho realizovať? Isteže, pár nápadov by som mala... ale nevhodných ako krátkodobé riešenie a ja som práve to krátkodobé potrebovala a možno aj potrebujem...
Dnes som sa rozhodla, že skúsim nabehnúť do starých zabehnutých koľají. Začala som nabiehať trefne a to behom. Konečne po 2 týždňoch som sa odhodlala, že skončím dobrovoľne - povinnú prestávku kvôli zraneniu kolena a vybehnem na hrádzu. Snažila som sa byť opatrná a neprehnať to a čuduj sa svete, mne sa to podarilo. Cítim sa výborne a hlavne cítim každý sval. Takže som spokojná. Mozog vyplavil dostatočné množstvo endorfínov a ja som bola na chvíľku v dobrej nálade. Trochu som rozmýšľala a uvedomila som si, že veľa ľudí má väčšie starosti ako ja a napriek tomu sa snažia fungovať normálne a tešiť sa z drobných radostí.
Uvedomila som, že život je príliš krátky na to, aby som trápila seba a svojich blízkych mojou zamračenou tvárou a nejasnými odpoveďami na otázku, že čo ma vlastne trápi. A preto som sa rozhodla, od zajtra sa snažím na svet usmievať, menej stresovať a situácie triediť podľa dôležitosti.... Tak mi držte palce :-)
