Ako veľa iných vysokých škôl aj u nás bol problém s akreditáciou a úprimne poviem, že som s tým rátala, veď to by nebolo ono, keby mne niečo prešlo úplne hladko...
Takže, keď som už tento šok spracovala, musela som sa rozhodnúť, čo so mnou bude ďalej. Keďže ja som typ, ktorý vždy chce dokončiť, čo začal, neprichádzalo do úvahy uspokojiť sa „len" s bakalárskym titulom. Tak som vymýšľala čo ďalej. Na moju smolu, sa mi nepáčila ani jedna z možností štúdia na pôvodnej fakulte, tak som začala hľadať niečo iné. A našla som...
Zistila som si podmienky na prijímacie skúšky a rozhodla sa, že po máji a júni, kedy som sa pilne učila na štátnice sa cez leto vrhnem do prípravy na prijímacie skúšky. Mám pocit, že už požiadavky na prijímacie skúšky mi mali napovedať, že to nebude také jednoduché ako som sa nazdávala, ale som tvrdohlavá. Pohľady mojich priateľov, keď som im oznámila, že JA sa chystám na technickú fakultu boli dosť rozpačité a pomaly začínam chápať prečo, ale mňa to vtedy nijak neodradilo. Takže nakoniec som sa naučila povinné otázky z technických predmetov na prijímačky, absolvovala ich a po dvoch týždňoch mi prišiel papier, že ma chcú. Nebolo čo riešiť, rozhodnutie bolo jasné, idem, skúsim, uvidím a hlavne dokončím to štúdium presne tak, ako som sa pred pár rokmi rozhodla....
V týchto dňoch začal štúdium na VŠ aj môj kamarát. Jeho situácia je trošku komplikovanejšia, lebo na VŠ nastúpil až pár rokov po strednej škole, popri práci má kopou iných problémov, ale ako ho poznám, tak to zvládne... Stretli sme sa po jeho prvom dni v škole. Bezprostredne po tom, ako sa mu skončili prednášky a cviká a nemal to ešte šancu rozdýchať. Bol mierne rozčarovaný, zmätený, znechutený a neviem čo všetko ešte... Takého som ho ešte nevidela. Vysvetľoval mi, že nerozumel prednášaným veciam, že on tam nemá čo robiť, že má kopu iných problémov a že on už do školy nepôjde. Mne to prišlo dosť vtipné, snažila som sa mu vysvetliť, že to bude dobré, že je to len prvý šok a že ja presne viem ako sa cíti veď som študent už roky :-) Ale prvýkrát som mu klamala. Teda samozrejme nie úmyselne, ale s odstupom musím priznať, že som ani len netušila ako sa cítil... Až dovčera...
Mali sme prvýkrát predmet programovanie 1. Hneď poviem, že o programovaní nemám ani šajnu, že počítač síce zapnúť viem, základné programy, ktoré so mnou pri inštalácii výdatne komunikujú (chcete....? naozaj si želáte...? áno alebo nie?) zvládnem nainštalovať aj sama. Ale pri slove programovanie ma oblieva studený pot a začínam mať obavy. Je to spôsobené tým, že mám dosť kamarátov, ktorý sa v IT vyznajú a počula som o programovaní už pár „lichotivých" slov.
Prednášku sme začínali o pol 8 v sobotu ráno. Po 3 hodinách spánku, hodine cestovania medzi 5:36 a 6:29 a 20 minútovej prechádzke po studenej a upršanej Nitre, som nakoniec aj bola vďačná, že sedím v studenej prednáškovej miestnosti, ale nič na mňa nekvapká...
Prišiel niekto, kto sa nepredstavil, možno mal aj o 4 roky viac ako ja a nahnal nás do učebne pre 20 ľudí. Nás bolo len niečo okolo 50, takže sme sa zmestili „bez" problémov. Tí šikovnejší a rýchlejší sa usadili k stolom s počítačmi a my ostatní sme si šli požičať stoličky z vedľajšej učebne a usadili sa do stredu miestnosti, tak aby sme videli na stenu na ktorú nám ten mladý vyučujúci premietal prezentáciu. Začal zostra, najprv niečo o vyučujúcej, ktorá sa dnes nemohla dostaviť, potom prišiel k programom s ktorými budeme robiť, pri slovách Pascal a Delphi som zosmutnela a keď spomenul zápočtovú písomku som zosmutnela ešte viac a keď oznámil, že v ďalšom semestri sa budeme stretávať na predmete programovanie 2, sa mi chcelo úplne seriózne plakať...
Potom som si však povedala, že „Eva, neblbni, bude to v pohode ono to len tak vyzerá, sprostá nie si, nejako to zvládneš..." Nakopla som sa krásne a fungovalo to na 100% až do chvíle kým nezačal prednášať. Históriu som ešte zvládala aj princípy prečo bolo potrebné aby programy na programovanie vznikli a potom už NIČ. Videla som ako informácie prúdia ku mne, tesne pred mojou hlavou sa zastavia a rozplynú dostratena. Toto som zažívala asi hodinu, privádzalo ma to do zúfalstva a ja som si spomenula na kamaráta... Prišlo mi na rozum, že asi až teraz chápem ako sa cítil. Zvyšnú časť prednášky som si odsedela a so spolužiačkou sme sa smiali na tom, ako tam nemáme čo robiť. Ona rozmýšľala nad prípravou nedeľného obedu a ja nad tým, že ako veľmi by som sa musela sústrediť aby som pohľadom posunula ručičky na hodinách aby už bol koniec. Ten prišiel a s ním aj druhý predmet....
Mali sme BOZP technických zariadení. Toto mi znelo menej náročne, ale len do chvíle kým nám nezačali diktovať, ktoré všetky zákony a vyhlášky by som už mala ovládať, veď sme to preberali na bakalárskom štúdiu... Jasne, hlavne ja, čo som z úplne iného odboru. Nevadí doštudujem, nič sa nedeje. A potom sme sa bavili so spolužiakmi, s tými ktorí pokračujú v rovnakom odbore a približne tušia, čo ich čaká. Po tejto debate, som len musela skonštatovať, že zase raz mi to vyšlo. Som si život dobrovoľne skomplikovala na dosť slušnej úrovni... Proste šikulka :-)
Takže aby som to zhrnula... Kamarátove pocity som presne pochopila až včera niekedy okolo 12:30 hod. Čo je omeškanie o celé dva týždne. Potom som sa však rozhodla, že to nevzdám, že skúsim a sú len dve možnosti ako to celé dopadne. Po a) skončím až vtedy, keď ma oficiálne a úradne vyhodia oni alebo po b) skončím tak, ako som si to naplánovala a to s diplomom v ruke....
