Myslím na to aké by to bolo, keby vedľa mňa sedel niekto. Niekto kto by ma chytil za ruku a ja som mala pocit, že sa mi nič nemôže stať, že som v bezpečí... Zatiaľ sedím sama, počúvam dážď a snívam s otvorenými očami. Predstavujem si čo by bolo keby veci boli inak. Spomínam na to, čo som urobila a mohla urobiť inak. Myslím na svojich najbližších, na to čo pre mňa znamenajú a či vlastne vedia, akí sú pre mňa nesmierne dôležití... Spomínam na milovaných, ktorí už nie sú medzi nami...
A ako píšem tieto riadky si uvedomujem aká som vlastne šťastná. Šťastnou ma robia všetci tí výnimoční ľudia, ktorí mali trpezlivosť a vyčkali pri mne, kým som si ich vpustila do života. Stoja pri mne za každých okolností. A musím uznať, že nie vždy je to so mnou jednoduché. Som im nesmierne vďačná za všetko, hlavne za to že ich mám...
Pomaly hlavu opäť otáčam smerom k oknu, zahľadím sa von a ponáram sa do svojich myšlienok, do bdelých snov a mojich výmyslov. Zase som vo svojom vnútornom svete. Milujem tieto chvíle a zároveň nenávidím, pretože viem, že sa o chvíľku strhnem a opäť si uvedomím realitu a prítomnosť. Realita a prítomnosť nie sú zlé, mám ich rada, ale stále mám pocit, že by mohli byť ešte trošku krajšie... Raz určite budú, ja to viem a ja si to zaslúžim...
