Sú to presne tri roky, žiadna oficialita, len stretnutie... Stretnutie v kaviarni s tými, ktorí ešte pred pár rokmi patrili k mojím priateľom... Teda myslela som si, že sú to priatelia, ale ono to v podstate boli ľudia, s ktorými sme trávili čas v škole. V ich spoločnosti som sa vtedy cítila dobre, vedeli sme sa porozprávať, zabaviť... Ale keď som mala problém nešla som ani za jedným z tých priateľov. S odstupom času, či už sa na mňa niekto nahnevá alebo nie, si uvedomujem, že nazvať ich priateľmi bolo a je prehnané. Priateľov mám len pár a sú to ľudia, za ktorých by som bola ochotná aj dýchať, keby to bolo potrebné a viem, že keby bolo treba urobili by oni to isté pre mňa. Ale nie sú to tí ľudia s ktorými som mala tráviť ten spomínaný večer.
Keď sme vychádzali poslednýkrát zo školy, každý mal svoje plány a sny, a každý ich teraz napĺňa s inou úspešnosťou. Väčšina z nás teraz študuje na vysokej škole, niektorí sa už zaradili do pracovného procesu...Niektorí už možno zakladajú rodiny...
Väčšina tých ľudí, s ktorými som sa mala v ten večer stretnúť, sú pre mňa cudzí. Odkedy sme zo školy vychádzali s maturitným vysvedčením v rukách, som ich nevidela. Neviem ako sa im darí, čo robia, či študujú... A pravdupovediac, nevadí mi to. Nepátram po tom, tak ako sa oni nezaujímajú o mňa...
A predsa je tu niečo, čo ma zaráža. Bol piatok večer, stretávka v sobotu, a ja som mala skoro 24 hodín na prípravu a už v piatok som rozmýšľala nad tým ako budem nasledujúci deň vyzerať, ako ma budú vnímať spolužiaci. Prechádzala som si všetko, od spodného prádla až po doplnky, účes a bezchybný make-up...
A prečo vlastne? Na čo to celé bolo dobré? Prečo tá prehnaná snaha o to aby som vyzerala dobre? Akoby som to ani nebola ja...
Chcela som niekomu niečo dokázať?... Ale čo? Že som sa zmenila, že sa mi darí, že som spokojná...? Ale prečo to dokazovať takto? A hlavne prečo pred nimi? Veď ma ich názor vraj nezaujíma... A kedy ich zase uvidím? O ďalšie tri roky? Prečo nemám potrebu dokazovať niečo blízkym priateľom, ktorí sú tu pre mňa stále?
Možno preto, že viem a som si istá, že priatelia ma vnímajú rovnako za každých okolností. Nemusím sa pred nimi na nič hrať. Majú ma radi takú aká som a je im úplne jedno, či som veselá alebo smutná, pekná alebo škaredá, uplakaná alebo sa usmievam,...Som nesmierne vďačná že ich mám... :o)
