Našla som niečo takéto: „Slzy jsou produkty slzných žláz v očích lidí, ostatních savců a některých dalších živočichů. Mají především ochrannou funkci, neboť vyplavují z oka nečistoty, jež se do oka mohou dostat z okolního prostředí a chrání je před mikroby." (http://cs.wikipedia.org/wiki/Slzy#Slzy)
Celá tá definícia neznie nijak poeticky, ale zaujalo ma tam hlavne to, že majú ochrannú funkciu a vyplavujú z oka nečistoty... Myslím, že nie len nečistoty z oka, ale aj tie „nečistoty duše", ktoré sa v každom z nás počas života nazbierajú.
Vraj je dobré, tieto nečistoty duše vyplaviť zo seba pravidelne. Je to neskutočná úľava trápenia vypustiť práve prostredníctvom sĺz. Niekto to dokáže pravidelne, keď cíti, že už očistu potrebuje a niekomu to nejde len tak a musí počkať na nejaký impulz. Na niečo, čo ten proces očisty odštartuje. Najhoršia (teda aspoň pre mňa) je situácia, keď cítim, že by som mala tie nečistoty duše vyplaviť a ono to nejde. Nejde mi to už druhý rok. Každým dňom cítim viac a viac, že to potrebujem a nie a nie to prísť.
Najhoršie je, že sa pomaly začínam cítiť ako necitlivá mrcha. Je toľko podnetov okolo mňa. Toľko situácií, ktoré by si to zaslúžili a mnou to ani nepohne. Posledný polrok je krutý na takéto situácie a napriek tomu moje oči odmietajú plakať alebo aspoň slziť alebo spraviť niečo, čo by mi dalo pocítiť, že nie sú „mŕtve" ale žijú a cítia radosť, šťastie, bolesť alebo strach...
Jediné čím som si istá je, že už to mám každú chvíľku na spadnutie a ja precitnem v tej najnevhodnejšej chvíli. Snáď ma strach z toho, že ľudia, ktorí si to možno ani nezaslúžia, uvidia moju zraniteľnosť, moje citlivé ja, neodradí a ja sa konečne vyplačem...
