Hlavné mesto Laosu je pomerne malé (cca dvestotisíc obyvateľov), skromné a veľmi príjemné. Spoločenských programov tu veľa nenájdete. Na nábreží Mekongu začalo poobede vystupovať čínske divadlo, my sme uprednostnili futbal.
Lístky stáli v prepočte nejakých šesť korún, šlo o zápas prvej ligy na jedinom slušnom štadióne v meste. Futbalový štadión vo Vientiane vyzerá ako ten na bratislavskom Interi, je však podstatne menší. Odhadom sa naň zmestí 5-6 tisíc divákov. Príchod dvanástich Slovákov si diváci všimli. Boli sme tu jediní belosi a náš počet signifikantne zvýšil návštevnosť zápasu.
Na ihrisku sa rozcvičovali „bieli“ a „zelení“. Väčšina zo stovky verných divákov očividne držala palce „zeleným“. Naivne sme z toho usudzovali, že sú to domáci, teda zrejme nejaký „FC Vientiane“. Aby sme teda zapadli do rodinnej atmosféry na tribúne, pridali sme sa na stranu „zelených“.
Fanúšikovia v Laose sú pomerne... nudní. Žiadne povzbudzovanie, skandovanie, potlesk či pískanie. Ešteže sme prišli my!
Ciki-caki-ciki-cak hej-hej-hej! Vientiane, do toho! Slovenské hrdlá vytvorili zápasu atmosféru, akú tu azda nezažili. Hráči nevenovali pozornosť lopte, ale našim mexickým vlnám (hej, dokáže to aj dvanásť ľudí pri fakt dobrom rozmiestnení). Miestnych divákov sme zaskočili, ale nakoniec sa celkom chytili. Medžik niekde zohnal veľkú laoskú zástavu a s Vaderom urobili kolečko okolo ihriska.
Futbal to bol popravde dosť biedny, asi na úrovni slovenskej druhej ligy. Hra bola rozdrobená hromadou faulov, po mnohých z nich zostali hráči bezvládne ležať na tráve a z ihriska ich odnášali na nosítkach. Za celý zápas opustilo ihrisko takýmto spôsobom asi desať hráčov. Ošetrovanie im však pomohlo, všetci sa bez problémov zapojili zasa do hry.
Sedeli sme na jedinej strane tribúny, ktorá bola v tieni, ale zapadajúce slnko aj tak ešte dosť hrialo. Osvieženie prišlo v podobe spontánnej aktivity jedného z domácich fanúšikov – vytratil sa a po chvíli sa vrátil s veľkou taškou plnou plechoviek laoského piva. Rozdal nám ich na znak laosko-slovenského priateľstva a dojem zo zápasu tým podstatne vylepšil.
Cez prestávku sa medzi nami zastavil ďalší domáci, ktorý o sebe tvrdil, že je šéfom toho zeleného klubu, vytiahol fľašu whisky a priateľstvo sme potvrdili až do dna. Chlapík, čo priniesol pivo, priniesol aj niečo pod zub, vyzeralo i chutilo to ako sušené pečienky. Vhodne doplnili pivo a whisky.
Prvý gól zelených rozhodca neuznal kvôli ofsajdu. Použili sme široký repertoár sloganov, ktorými sme tento jeho prešľap verejne komentovali. Pri ďalších góloch si už dal pozor. A že ich bolo – zelení nakoniec vyhrali presvedčivo 4:0. Opäť sa raz ukázalo, že diváci sú dvanástym hráčom. Bieli prehrali, lebo ich nik nepovzbudzoval.
A kto to vlastne hral? Na to som prišiel až po hodinovom googlení ponávrate domov. Medzi mužstvami, ktoré hrajú v najvyššej laoskej súťažisú také chuťovky ako Futbalový klub Laoskej asociácie novinárov, tím Ministerstva národnej verejnej bezpečnosti alebo FC Laosko-americkej college. Vlani hrali v prvej lige dokonca aj FC Konštruktéri cesty č. 8. Náš zápas som nakoniec našiel popísaný vo Vientiane News. V zelených dresoch hral FC Provincia Vientiane (teda nie mestský tím, ako sme si mysleli), v bielych dresoch nastúpil futbalový klub Kancelárie predsedu vlády. Hoci kancelária premiéra bola favoritom (patrí k lídrom ligy), na slovenských fanúšikov bola krátka :o)
Zápas sa dohrával za tmy, pod reflektormi. Po poslednom hvizde sme vtrhli na ihrisko. Zeleným sa slzy dojatia tisli do očí – víťazstvo a toľké povzbudzovanie zrejme nečakali. Urobili sme si fotku na pamiatku, úspešný autor myslím dvoch gólov sa ma spýtal, či prídeme aj na budúcu sobotu, keď budú opäť hrať. Nuž, vravím, žiaľ, to už budeme vo vietnamskom Hanoji. Veru, škoda. Vientiane i celý Laos boli naozaj príjemným miestom s príjemnými ľuďmi.
P.S. Po zápase sme sa ešte zastavili v bare so živou a fakt dobrou rockovou muzikou a do hotela sme prišli okolo polnoci. Ukázalo sa, že zvoliť si futbal ako večerný program bolo rozumné. Čínske divadlo na nábreží ešte stále trvalo. Herci sa ani po ôsmich (!) hodinách nevzdávali, hoci už očividne hrali voči divákmi presilovku. Pri futbale aspoň viete, kedy sa skončí :o)
