Aká je štruktúra týchto výdavkov? Míňame tieto peniaze naozaj zmysluplne? Skúsim dva príklady zo slovenských reálií. Príklad číslo jedna:
Liečba vs. „liečba“
Statíny sú lieky, ktoré znižujú koncentráciu tukov v krvi (napr. Sortis). Preukázateľne znižujú výskyt kardiovaskulárnych príhod (infarktov) a úmrtí aj u pacientov, ktorí nemajú zvýšený cholesterol, ale majú viaceré rizikové faktory.
Venofarmaká a vazoprotektíva sú lieky na liečbu kŕčových žíl a hemoroidov (napr. Anavenol). Ich účinnosť nebola poriadne preukázaná, fungujú skôr ako placebo. Jediné, čo naozaj zaberá, sú elastické pančuchy a pohyb – ale predsa to podľa pacientov nie je liečba (viď úvod).
V minulom roku sme minuli na statíny 785 miliónov korún. Lieči sa nimi oveľa menej ľudí, ako by sa malo - najmä preto, že sú drahé. Na venofarmaká a vazoprotektíva išlo 414 miliónov. Ak by sa doslova vyhodené peniaze na venofarmaká presunuli do statínov, znížili by sme vysoké náklady na následnú starostlivosť o pacientov s infarktom, znížili by sme mortalitu,... Tu sú do problému „namočení“ všetci:
poisťovne a ministerstvo, že v kategorizácii liekov naďalej preplácajú venofarmaká
lekári, že ich predpisujú a
pacienti, že chcú za každých okolností dostať pri odchode z ambulancie recept, nielen dobré rady.
Poisťovne sa potom logicky obávajú, že ak by sa neuhrádzali venofarmaká (relatívne lacné placebá), lekár pacientovi predpíše iný (ale drahší) liek, ktorý mu tiež nepomôže. Kompromisom je zvyšovanie spoluúčasti pacientov pri liekoch s pochybnou účinnosťou.
Príklad číslo dva:
Analýza predpisovania liekov na angínu
Bežná angína (tonsillitis acuta) je ochorenie, ktorého typickým prejavom je bolesť hrdla a zvýšená teplota. Absolútnu väčšinu ochorení s týmito príznakmi majú na svedomí vírusy. Rozdiel medzi vírusmi a baktériami je v tom, že antibiotiká na vírusy nezaberajú. S vírusmi si naše telo musí zvyčajne poradiť samo – pokoj na lôžku, veľa tekutín, vitamíny. Len zlomok pacientov potrebuje komplikovanejšiu terapiu (napr. pacienti s oslabenou imunitou, u ktorých môže vírus vydláždiť cestu pre baktérie, tzv. superinfekciu).
Zlomok bolestí hrdla spôsobujú baktérie. Baktérií je strašne veľa, ale pokiaľ ide o angínu, je vysoko pravdepodobné, že ju spôsobil streptokok (s. pyogenes). Už v treťom ročníku na vysokej škole sa medici učia poučku, že na streptococcus pyogenes zaberá penicilín. Nedokáže si vybudovať rezistenciu na penicilín a tak je toto najstaršie antibiotikum aj po 70-ich rokoch liekom prvej voľby pri liečbe bakteriálnej angíny. Jedinou výnimkou sú prípady alergií na penicilín (cca 4-10 % populácie), vtedy sa predpisuje antibiotikum zo skupiny makrolidov (napr. Rulid, Klacid, Sumamed atď.).
Toľko teória. Ako to však vyzerá u slovenských ambulantných lekárov? Pacientom s angínou predpisujú najrôznejšie antibiotiká, len nie penicilín. Penicilín predstavuje len 34 percent predpísaných antibiotík. Makrolidov je viac, ako alergií na penicilín – 16 %. Úplnou kuriozitou sú aminopenicilíny (napr. Ampicilin). Na angínu bol predpísaný v 16 % prípadov. Na vysokej škole by medika s takýmto názorom vyhodili zo skúšky. Pri ambulantnom vyšetrení angíny nie je možné okamžite a spoľahlivo zistiť, či ide naozaj o bakteriálnu angínu. Pri infekčnej mononukleóze (vírusové ochorenie) je angína často prvým príznakom. Zhodou okolností práve aminopenicilíny v “spolupráci” s týmto vírusom spôsobia pacientovi nepríjemné svrbiace vyrážky. Inými slovami: pri angíne neistého pôvodu je ampicilín kontraindikovaný. To však niektorým lekárom nebráni testovať si na pacientoch, či je matka príroda naozaj mocná čarodejka.
Vyhodnotenie: „slovenská“ liečba angíny nie je vo väčšine prípadov správna. Nielenže je drahšia (tým pádom zdravotníctvu zostáva menej peňazí na iné veci – napr. i na platy či obnovu prístrojov), ale zároveň poškodzuje pacienta. Výskum v Prešovskom kraji ukázal, že 53 percent streptokokov zachytených v tejto oblasti je rezistentných na makrolidové antibiotiká. Čo to znamená? Ak príde v Prešove k lekárovi pacient s angínou a je alergický na penicilín, lekár mu môže síce predpísať makrolidové antibiotikum, ale je veľká šanca, že nezaberie. U mladého a inak zdravého človeka to nemusí byť problém, ale u pacienta s oslabenou imunitou (napr. pacient po operácii, starí ľudia,...) môže ísť o život. Treba použiť drahšie a vzácnejšie antibiotikum – a po čase stúpne rezistencia aj na tento liek.
Kvalitný postup teda zďaleka neznamená vyššie náklady, nevyžaduje ani vyššie platy, ani ústretovú poisťovňu, ani povinnú reguláciu ministerstva. Vyžaduje „len“ dôslednosť a zodpovednosť.
