Podľa šéfa komory profesora Dragulu podiel zdravotníctva na HDP predstavuje 6,42 %. Podiel verejných zdrojov v zdravotníctve dosahuje 5,14 % HDP. Na budúci rok by to však malo byť 5,11 % HDP, v roku 2007 už 5,05 % HDP a o rok neskôr už len 4,95 % hrubého domáceho produktu, tvrdí pán profesor. Na druhej strane stúpne spoluúčasť pacientov – komora preto chce vyzvať ústavných činiteľov, aby tento stav zmenili.
Skutočnosť je taká, že podiel verejných zdrojov v zdravotníctve dosahuje v roku 2005 5,36 % (komora uvádzala vlaňajšie dáta – je však vidieť, že podiel verejných zdrojov v zdravotníctve neklesá, ale naopak od vlaňajška stúpol o dve desatiny percentuálneho bodu). Tento podiel zostáva pre ďalšie roky nezmenený – jedinou výnimkou je rok 2006, keď sa splácajú návratné finančné výpomoci a podiel verejných zdrojov na HDP bude 5,23 %. Od roku 2007 sa tento ukazovateľ vráti opäť k hodnotám okolo 5,3 - 5,4 %. Zdravotné odvody sa platia z miezd (ktoré sú súčasťou HDP), štátne dotácie do zdravotníctva sú takisto previazané s reálnou ekonomikou (dotácia štátu sa odvíja od priemernej mzdy v národnom hospodárstve) a keďže miera nezamestnanosti kontinuálne klesá, nie je dôvod, aby podiel verejných zdrojov v zdravotníctve v pomere k HDP klesal. Navyše zaznamenávame extrémny rast HDP, takže absolútny objem verejných zdrojov v zdravotníctve pri konštantnom podiele z HDP stúpa.
Ak komora na jednej strane presadzuje odpojenie zdravotníctva od štátneho rozpočtu a zároveň požaduje navýšenie štátneho rozpočtu v kapitole zdravotníctva, je to prejav schizofrénie.
Ak komora požaduje zužovanie balíka bezplatnej zdravotnej starostlivosti, je prejavom schizofrénie kritizovať rast spoluúčasti, ktorá je bezprostredným dôsledkom zúženia rozsahu bezplatnosti.
Argumentácia vedenia komory mi v mnohom pripomína dnešné argumenty Smeru či niekdajšie prejavy HzDS. Sľubuje každému všetko. Všetkým lekárom vyššie platy, všetkým pacientom lepšiu starostlivosť a všetkým občanom nižšie finančné zaťaženie. Každý z cieľov je legitímny, ale všetky naraz sa dosiahnuť nedajú. Nie je možné zostať „pekný“ pre každého. Ak chce komora bojovať za platy lekárov, nemala by sa zbytočne vysiľovať nereálnymi sľubmi. Zázraky sa dejú možno v medicíne, ale nie v ekonómii.
Otázku, či treba alebo netreba zvyšovať podiel verejných zdrojov v zdravotníctve, by mali v prvom rade zodpovedať tí, ktorí tento systém financujú. Teda ekonomicky aktívni občania. Nik z nich totiž nie je povinný byť neobmedzene solidárny.
