Zdravotná dokumentácia obsahuje citlivé údaje, ktoré sa dajú rôznym spôsobom zneužiť. Zdravotnícki pracovníci sú preto napr. viazaní mlčanlivosťou, ktorá je právne vymáhateľná. Ale zdravotná dokumentácia je niekedy potrebná aj na iné veci – napríklad na kontrolu správnosti lekárskeho postupu, na revíznu činnosť poisťovne, niekedy k nej chce pristúpiť rodina alebo blízki.
Keďže zdravotná dokumentácia obsahuje jednoznačnú identifikáciu pacienta, ide o súbor osobných údajov. Tie podliehajú ochrane podľa osobitného zákona o ochrane osobných údajov. Osobné údaje môžu byť spracovávané, poskytované alebo sprístupňované len so súhlasom osoby, ktorej sa týkajú. Samozrejme, existujú výnimky – ale tie tento zákon veľmi presne špecifikuje. A v oblasti zdravotníctva síce umožňuje narábanie s osobnými údajmi (napríklad dokumentáciou), ale len ak niektorý zo zdravotníckych zákonov špecifikuje kto s nimi môže z akých dôvodov a v akom rozsahu manipulovať bez súhlasu pacienta.
Manipulácia s dokumentáciou sa z pohľadu pacienta delí na poskytovanie a sprístupňovanie osobných údajov. Typickým poskytnutím osobných údajov je obyčajný výpis z dokumentácie. Sprístupnením je nahliadnutie do dokumentácie, možnosť si ju kopírovať alebo si z nej robiť výpisky.
V predreformnom zákone o zdravotnej starostlivosti bola problematika zdravotnej dokumentácie popísaná dosť povrchne. Práva pacientov neboli dôležité. Pacient napríklad nemohol splnomocniť svojho právnika na nahliadnutie do dokumentácie. Na druhej strane do dokumentácie mohla kedykoľvek nahliadať polícia. (Stačí, aby sa napr. policajt pri pátraní po zlomenine pri dopravnej nehode v zdravotnej dokumentácii o stranu skôr dozvedel napr. o prerušení tehotenstva – zbytočne sa vytvára priestor pre vydieranie.) Nie som si istý, či tento zákon bol vôbec so súladom so zákonom o ochrane osobných údajov, skôr mám pocit, že nie. To však už nie je podstatné, predmetné paragrafy už neplatia.
Reformný zákon o zdravotnej starostlivosti túto oblasť prekopal. Diskutoval som o tom hodiny a hodiny s odborníkmi na medicínske právo, na lekársku etiku, s mimovládnymi organizáciami – a výsledkom spoločnej práce bola výrazne lepšia právna úprava, v súlade s medzinárodnými dokumentami.
Množiny osôb oprávnených na prístup k poskytnutým alebo sprístupneným údajom sa zredukovali. Pribudlo právo pacienta splnomocniť inú osobu na nahliadnutie do dokumentácie. Pre vyšetrovateľov, prokuratúru i súdy sa prijatím reformných zákonov skončil neobmedzený prístup k týmto údajom. Ak potrebovali pre výkon svojej práce nejaké informácie – buď si na to museli získať súhlas samotného pacienta alebo privolať znalca. Znalec podlieha pomerne prísnemu režimu mlčanlivosti. Naviac, policajti či vyšetrovatelia zvyčajne nemajú medicínske vzdelanie, takže ich laické vyhodnocovanie takéhoto materiálu nemusí byť objektívne.
Lenže...
Novela zákona v tejto oblasti, napriek kritickým pripomienkam, ustúpila z liberálnych princípov reformy. Formálne korektne v duchu zákona o ochrane osobných údajov umožnila prístup k zdravotnej dokumentácii desiatkam úradníkov či tisíckam policajtov.
Policajti, vyšetrovatelia, prokuratúra alebo súdy získali podľa novely „len“ právo získať výpis zo zdravotnej dokumentácie bez súhlasu pacienta (a bez toho, aby tieto údaje videl znalec). Úradníci ministerstva zdravotníctva a jednotlivých samospráv vyšších územných celkov majú bez súhlasu pacienta právo priamo nahliadať do celej zdravotnej dokumentácie. Ak už majú úradníci ministerstva prešetrovať lekársky postup (hoci by to podľa rozdelenia kompetencií mal robiť Úrad pre dohľad), tak by nemal byť problém na to získať súhlas dotknutých pacientov.
Čím viac ľudí prichádza do styku s osobnými údajmi, tým väčší priestor sa otvára pre ich zneužitie. Ani fakt, že ide o štátnych úradníkov toto riziko neznižuje. Akú motiváciu má štát, aby posilňoval svoju moc na úkor práv občanov?
