Slovenská lekárska komora sa pripojila k protestu požadujúcom viac peňazí do zdravotníctva. Odcitujme predstaviteľku lekárskej komory Dagmar Takácsovú v jej ekonomickej kritike systému:
„Financovanie zdravotníctva sa neodpojilo od štátneho rozpočtu, pretože štát hradí zdravotné poistenie za 3,1 milióna poistencov, za ktorých by mal zaplatiť 21 mld. Sk, no tí "spotrebujú" až vyše 70 mld. Sk, čím vzniká značný deficit a systém sa naďalej zadlžuje.“
Táto veta podsúva niektoré mýty, ktoré chcem na tomto mieste vysvetliť.
Zdravotný systém na Slovensku je solidárny a nezávisí od individuálneho rizika. Tým pádom zdravotné poistenie nie je vlastne poistením, ale obyčajnou daňou.
Ekonomicky aktívni občania (teda zhruba 40 % ľudí na Slovensku) platia povinne zdravotné odvody. Ich výška dosiahne za rok 2005 spolu 50 miliárd korún. Keďže to na chod zdravotníctva v dnešnom rozsahu nestačí, štát „dotuje“ zdravotný systém ďalšími dodatočnými zdrojmi, ktoré vybral na daniach (opäť od občanov). V roku 2005 to je ďalších 21 miliárd.
Bolo nešťastím nazvať túto dotáciu „platbou štátu za ekonomicky neaktívnych poistencov“, pretože to potom mätie aj ľudí, od ktorých by sa očakávali zodpovedné vyjadrenia. Peniaze z odvodov a aj zo štátnej dotácie podliehajú prerozdeleniu medzi poisťovňami podľa rizikovej štruktúry ich kmeňa. Znamená to, že na dôchodcov, za ktorých „platí poistné štát“ majú poisťovne 5-krát viac zdrojov než na tínedžerov. V solidárnom systéme je totiž striktne oddelená príjmová a výdavková stránka. Ekonomicky aktívni občania zaplatia na daniach a odvodoch do „poistného“ systému spolu 71 miliárd korún, ekonomicky neaktívni občania neplatia nič. Obe skupiny majú pritom nárok na rovnakú starostlivosť.
Okrem spomínaných 71 miliárd, ktoré prejdú zdravotnými poisťovňami, putuje tento rok do zdravotníctva ďalších 20 miliárd (cez napr. spoluúčasť, samoplatcov, ...). Spolu to je okolo 91 mld Sk, čo je solídnych 6,5 percenta z HDP; v roku 2002 to bolo 6,2 %. V krajinách s porovnateľnou úrovňou ekonomiky tvorí zdravotníctvo podobný podiel HDP (Česká republika – 6,5 %). Sú dnes tieto zdroje využívané efektívne? A nedajú sa peniaze, o ktoré máme navýšiť zdroje v zdravotníctve, využiť inak a lepšie? Iste, každý chce viac – od kultúry cez zdravotníctvo až po poľnohospodárstvo. A všade je to tak, nielen na Slovensku. Ale treba si i stanoviť priority a ich hranice.
Ak by sa splnila požiadavka lekárskej komory na úplne odpojenie financovania od štátneho rozpočtu (čo nemusí byť zlá myšlienka, ale daňová reforma sa ňou odmietla zaoberať), mohlo by to vyzerať takto: zruší sa celá dotácia štátu a o túto sumu sa znížia dane a zvýšia odvody. Ekonomicky aktívni by videli, koľko peňazí skutočne odvádzajú do systému (reálne odvody nie 14 %, ale cca 21 %) a zároveň by už nefungoval hromozvod „zlý štát“. A požiadavka protestujúcich zdravotníkov by sa im javila presne taká, aká v skutočnosti je: plaťte vyššie odvody! Lebo nie nejaký abstraktný štát bude dolievať peniaze do zdravotníctva, ale tá menšina ekonomicky aktívnych. A tá má možno iný názor na hranice solidárnosti a ďalšie zvyšovanie odvodov.
