Aprílová kategorizácia ukázala, že právo ani poriadok ministerstvo zdravotníctva v liekovej politike nezaujíma. Angelika to preukazuje v článku Opúšťa Slovensko systém referenčných cien? (aprílový newsletter Into Balance 04/2007 , formát *.pdf). O čo ide? V stručnosti:
Prvým faux-pas aprílovej kategorizácie je konflikt s Prílohou č. 4 zákona 577/2004 Z.z. Túto prílohu si vyžiadal čl. 40 Ústavy - rozsah bezplatnej starostlivosti musí definovať zákon. A tak v Prílohe 4 zákona je rozpísaných 115 skupín liečiv, pričom v každej skupine musí byť aspoň jeden liek bez doplatku. Zákon je všeobecný, rozhodnutie o tom, ktorý konkrétny liek z každej tejto skupiny bude zadarmo, robí ministerstvo na návrh kategorizačnej komisie podzákonnou normou. Táto legislatívna konštrukcia už 12 rokov zachováva ústavné právo na zákonné stanovenie rozsahu a zároveň umožňuje flexibilitu v liekovej politike.
Problémom je, že podľa aprílovej kategorizácie len v 98 skupinách z tých 115 určilo ministerstvo liek bez doplatku. Ústava čosi občanovi garantuje, zákon tento prísľub definuje a - ktosi na ministerstve to má na háku.
Druhý, vážnejší problém je ústup od transparentnosti stanovovania úhrad za lieky. Výška úhrady zo zdravotného poistenia sa u nás podľa zákona (577/2004 Z.z.) stanovuje rovnako pre všetky lieky, ktoré majú rovnaké zloženie (generiká). Poisťovňa tak zaplatí rovnako za originál i za generikum. A tak konkurencia medzi liekmi prebieha na úrovni doplatkov pacientov. Vďaka konkurenčnej podstate referenčného systému úhrad boli výrobcovia liekov dosiaľ motivovaní znižovať ceny liekov, čo viedlo k možnosti znižovať výšku úhrad zo zdravotného poistenia BEZ zvýšenia doplatkov. Tým sa uvoľnili zdroje napríklad pre ambulancie, nemocnice alebo napríklad najmodernejšie lieky, ktoré ešte nemajú generickú konkurenciu.
Ministerstvo však v aprílovej kategorizácii stanovilo pre rovnaké účinné látky rôzne výšky úhrad. To, že nebol dodržaný zákon i európska smernica o transparentnosti kategorizácie, je ten menší problém. Horším je odradenie farmaceutických výrobcov v budúcnosti znižovať ceny. Prečo by to robili, keď odpoveďou ministerstva je zvýhodnenie tých konkurentov, ktorí cenu neznížili?
Prekvapujúce je pre mňa ticho, ktoré okolo tejto témy zatiaľ vládne. Prečo mlčí farmaceutický priemysel? V čase, keď sa v rokoch 2003-2004 zavádzal do kategorizácie poriadok, farmafirmy používali európsku smernicu o transparentnosti za účinný nástroj na oddialenie zmien. Dnes je však smernica o transparentnosti zabudnutá - hoci ju ministerstvo opakovane porušilo vo viacerých bodoch. Natíska sa dojem, že pre farmafirmy je výhodnejšie tolerovať porušovanie zákona, zrejme tak zarobia viac. Lieková politika sa nám zasa nejako priblížila úrovni demokracie karpatského typu.
Prečo mlčia poisťovne - súkromné i štátne? To, že ministerstvo prestáva dodržiavať pravidlá hry, predsa priamo ovplyvňuje predpovedateľnosť a kontrolovateľnosť výšky ich výdavkov.
A prečo mlčia zdravotníci? Kollárovci, tam sú peniaze na vaše mzdy!
