Sedeli sme v jeho kancelárii a pozerali sme sa naňho cez masívny stôl. Ivan bol predseda parlamentu a bolo krátko po voľbách. Písal sa november 1994. Bol som jedným zo študentov, ktorí organizovali spomienkový míting na 17. november na bratislavskom námestí SNP. Slovensko si to vtedy začínalo rozdávať s hviezdnou trojkou Mečiar-Ľupták-Slota. Na námestie sa nám podarilo pritiahnuť vyše 10 tisíc ľudí (boli ste tam? ten mladík s lennonkami, to som bol ja ;)). Mečiar v televízii soptil o zmanipulovaných študentoch, Slota o tom, že nás financujú Maďari (ako to, že mu to ľudia žerú aj po toľkých rokoch?). Denník Slovenská republika uviedol, že ide o nenávisť maskovanú láskou.
Po mítingu nás osobne prijal v budove parlamentu. Študentov nás bolo tuším spolu sedem. Pôvodne si na nás vyčlenili jednu hodinu, ale nakoniec s nami zostal dve a pol. Vyzeralo, že mu záleží na tom, aby v očiach študentov nevyzeral ako... ako niekto, kto borí ideály novembra 89. Predsa len, nežná revolúcia ho vyniesla nahor aj vďaka dobrým vzťahom so študentami v akademickom senáte Univerzity Komenského.
Na prelomenie ľadov začal tým vtipom o vrkočoch. Keď to nezabralo, začal hovoriť pikošky z politického zákulisia, demarš Európskej únie (to bol taký ten prvý vztýčený prst západných politikov voči Mečiarovi) vraj v skutočnosti písali maďarskí iredentisti.Trnavská univerzita vznikla nelegálne. Ľubomíra Fogaša, vtedy popredného politika SDĽ, označil za podvodníka. Ohovoril kde-koho a neskôr to ústami svojho trubača verejne poprel.
O čo nám šlo? O slušnosť a toleranciu. Ivan trval na tom, že kto má väčšinu, má moc, a tým i etiku a slušnosť. Bol to stret našich naivných ideálov a jeho reality.
Nikdy som Ivanovi nedal svoj hlas a nedám mu ho ani v sobotu. Ideálov sa nevzdávam, a on s nimi najmenej 15 rokov nie je kompatibilný.
