Motivácia zisku vedie vlastníka zdravotnej poisťovne k snahám uspieť v konkurenčnom boji. Musí presvedčiť poistencov o svojich prednostiach. Musí plniť sľuby a neustále sa zlepšovať, aby ich získal (a nestratil), pretože oni sú preňho jediným zdrojom príjmu a možného zisku. Je motivovaný pritlačiť na efektívnosť a ponúknuť poistencovi niečo, co je pre neho dôležité (+ minimálne kritériá kvality a dostupnosti mu určuje zákon a skontroluje úrad pre dohľad). Z pohľadu klienta mi je jedno, či si predajca z mojich 100 korún nechá 3 Sk alebo 30 Sk - ale dôležité je, či mi zabezpečí za tých 100 Sk rovnako dobrú službu, ako ten, kto si nenechá nič. (V našom systéme je na jednej strane lepšia služba s 3 Sk ziskom a na druhej horšia a bez zisku.)
Súkromné zdravotné poisťovne majú na Slovensku menej než jednu tretinu trhu. Viac než dve tretiny poistencov je poistených v štátnych zdravotných poisťovniach (Všeobecná zdravotná poisťovňa má 56 %, Spoločná zdravotná poisťovňa 11 %). Nič nebráni štátu ako ich jedinému akcionárovi rozhodnúť, že celý zisk týchto poisťovní reinvestujú do zdravotnej starostlivosti a dokážu tak vlastným poistencom, že vedia zabezpečiť lepšiu a kvalitnejšiu starostlivosť než súkromná konkurencia. Samozrejme, ak vôbec nejaký zisk dosiahnu – zisk možno dosahovať len vtedy, keď poisťovňa nemá pacientov na čakacom zozname. Dnes sa nezdá, že by štátne poisťovne platili lekárom a nemocniciam viac než súkromné poisťovne a že by poistenci v štátnych poisťovniach dostávali kvalitnejšiu starostlivosť než v súkromných. A v prístupe poisťovní k poistencom sú priepastné komunikačné rozdiely (v neprospech štátnych poisťovní).
Zisk súkromných poisťovní po odrátaní prevádzkových nákladov (ktoré by mala i jedna poisťovňa, i prípadný Štátny ústav národného zdravia) predstavuje menej než 3 percentá ich obratu, teda pri 80 miliardách ročne v poistnom systéme a tretinovom podiele na trhu to znamená potenciálny zisk do 800 miliónov korún.
Ak si pán premiér myslí, že o týchto 800 miliónov korún oberajú poisťovne zdravotníkov, tak mu pripomínam, že zdravotníkov obrala o peniaze jeho vláda zrušením poplatkov bez náhrady vypadnutých zdrojov. Systém tak ročne prišiel o 2,5 miliardy (>> 800 miliónov). Vo výsledku je dnes v zdravotníctve podiel zdrojov k HDP nižší (6,4 %), než počas predchádzajúcej vlády (6,6 % v roku 2005). A schválený rozpočet verejnej správy na roky 2007 – 2009 naznačuje ďalší relatívny pokles zdrojov v roku 2008 (6,3 %).
Pre orientáciu v číslach: len rast miezd (vďaka rastu ekonomiky), z ktorých zamestnanci platia odvody spôsobí, že v roku 2007 príde do zdravotníctva o 5 miliárd korún (>> 800 miliónov) viac ako v roku 2006. Skrátka, zdá sa mi, že „úspora“ na zisku súkromných poisťovní je skôr prejavom boľševickej závisti než hľadaním zdrojov a skutočného riešenia problémov v zdravotníctve. (Je však pravda, že ide o nedôsledný postoj, pretože voči farmaceutickému sektoru, v ktorom len marža predstavuje ročne 10 miliárd korún z našich odvodov, premiér nemá námietky. Jeho predseda parlamentu sa v tomto biznise dodnes aktívne pohybuje.)
Presviedča ma o tom skutočnosť, že kritika za údajné odčerpávanie zdrojov zo zdravotníctva je zameraná len na súkromný sektor. Štátna neefektivita je v poriadku. Ktoré poisťovne si stavajú luxusné sídla? Štátne alebo súkromné? Načo štát vlastní DVE zdravotné poisťovne? S DVOMA topmanažmentami, s DUPLICITNOU sieťou luxusných pobočiek? Prečo sa začína honom na iných, keď sa nezačalo zametať pred vlastným prahom? Neušetrili by sme viac peňazí zlúčením VšZP a SZP do jednej štátnej poisťovne?
