Prvého mája bola nedeľa. Davy ľudí vychádzali do bratislavských ulíc pozdraviť predstaviteľov našej šťastnej prítomnosti. Aj my dvaja sme plní nadšenia prišli v to nedeľné ráno na školský dvor, aby sme sa so spolužiakmi zapojili do organizovaného sprievodu. S pevnou vierou, že sa po hodine celý cirkus skončí a my sa vrátime domov, vybrali sme sa nalačno na manifestáciu.
Sprievod sa podľa predpokladov skončil pre našu školu pomerne rýchlo. Boli sme v dave medzi prvými a tribúnu pri V-klube na námestí SNP sme minuli hneď na začiatku. Triedna učiteľka zavelila rozchod, vrátili sme vypožičané zástavy do Zväzarmu a... my dvaja sme sa vrátili späť na námestie SNP.
Prišlo nám na um, že by sme si mohli originálne splniť úlohu z jazyka slovenského, mali sme totiž napísať interview. Najprv sme oslovili postaršieho milicionára, ale ten odmietol na naše otázky odpovedať. Tak sme si povedali, že to skúsime s nejakým tajným, iste ich je tu plno. Ale ako ich spoznať?
Postavili sme sa na roh Kollárskej a Heydukovej (zo zadnej strany tribúny) a snažili sme sa prilákať pozornosť: veľmi okato a nápadne nenápadne sme začali do zošita, ktorý sme mali so sebou zakresľovať rozličné čiary, písmená, číslice a pritom sme „akože“ porovnávali nákres s reálom. Po chvíli už stál pri nás pán v civile. Vzal nám zošit a skôr, než sme ho stihli požiadať o interview, odviedli nás privolaní uniformovaní príslušníci, posadili nás do auta a začal sa vyšetrovací kolotoč.
Na obvodnom oddelení Verejnej bezpečnosti najprv zistili našu totožnosť a U dvoch levov nás začali vyšetrovať. V oddelených miestnostiach sa nás asi päť-šesť príslušníkov pýtalo na najnemožnejšie nezmysly, ktoré si potom navzájom porovnávali. Napríklad sa dozvedeli, že v sprievode sme mávali albánskymi zástavami. Dosť dlho to nevedeli pochopiť a hodnú chvíľu venovali zisťovaniu, ktorá organizácia zapožičala do prvomájového sprievodu albánske vlajky.
Príbeh je dlhší a obsahuje mnoho (dnes už) zábavných zvratov, ale mne sa najviac páčila jeho matematická pointa, ktorá sa odohrala v jeho strede. Takže záver skrátim: špeciálna pyrotechnická jednotka prezrela susedné budovy okolo tribúny, či v nich nie je skrytá výbušnina. Policajti predviedli našu slovenčinárku na výsluch (kvôli domácej úlohe – interview). Nakoniec sme strávili noc v cele predbežného zadržania. Našim rodičom poskytli prvé informácie až večer. Dvaja policajti zazvonili u nás doma a naši sa dozvedeli, že „váš syn roznášal fašistické letáky.“ A teraz späť k pointe.
Navštevovali sme matematickú triedu v GAMČA, matematika bola naším hobby. Napríklad kým normálni ľudia poznajú pí (3,14) na dve desatinné miesta, my sme sa zabávali tým, že sme sa učili desiatky a desiatky ďalších desatinných miest. Ešte dnes by som ich zvládol cca 50. No a z tejto sady číslic sme vybrali šesť, ktoré sme si zaznačili do zošita predtým, než nás zadržali.
Šesť číslic – to by mohlo byť telefónne číslo, povedali si policajti a začali zisťovať, komu patrí. Našli nejakého človeka a predviedli ho na výsluch. My sme tvrdili, že je to časť desatinného rozvoja pí a že sme si to „telefónne číslo“ vlastne vymysleli.
„Vy si nemôžete vymýšľať telefónne čísla,“ kričal na nás vyšetrovateľ. A druhý dodal: „Pí je 3,14, a nie toto šesťciferné číslo!“
Tak som mu začal vysvetľovať, že „toto šesťciferné číslo“ sa nachádza ďaleko za desatinnou čiarkou a predviedol som mu pamäť na čísla. To ho zaujalo, skúšal ma desatinný rozvoj pí odpredu a odzadu, keď tu sa zrazu otvorili dvere a došiel najchytrejší z vyšetrovateľov. Pozrel si papier s poznačenými číslami a s plnou vážnosťou povedal:
„Pí je dvadsaťdva sedmín. My si to číslo vynásobíme siedmimi a nech vás Boh chráni, ak to nebude dvadsaťdva!“
