Článok uverejnený v časopise Nature zrejme prekvapil mnohých egyptológov. Dosiaľ sa totiž predpokladalo, že hlavnou súčasťou balzamovacieho oleja v starom Egypte bol jalovec. Podľa chemikov z univerzity v Tübingene a z mníchovského Dörnerovho inštitútu je však podstatou mumifikácie látka zvaná guajakol, obsiahnutá v cédrovom dreve. Vďaka nej mohli múmie vydržať aj tisícky rokov. Pri pokusoch zistili, že výťažky z cédrového dreva majú silný antibakteriálny účinok, ale nepoškodzujú pritom samotné tkanivo.
Egypťania z obáv pred vykrádačmi hrobov svojich vládcov pochovávali hlbšie, na menej prístupné miesta. To však urýchľovalo proces rozkladu. Preto museli nájsť balzamovacie prostriedky, ktoré dokázali odolať aj takýmto podmienkam. V diele rímskeho encyklopedistu Plínia Staršieho sa uvádza, že na to používali „cédrium“. Vedci tomu neprikladali veľký dôraz – predsa len, Plínius žil o stáročia neskôr než faraóni.
Nález 2500-ročnej múmie Saankh-kare v Deir el-Bahari (pri Luxore) však umožnil potvrdiť Plíniove slová. Pri múmii sa totiž našli zvyšky nepoužitého balzamovacieho oleja. Vedci tak získali vzorku, ktorá nebola kontaminovaná ľudským tkanivom a mohli ju podrobiť chemickej analýze. Tá potvrdila prítomnosť cédrovej živice. Kúsky skúmanej balzamovacej živice môžete vidieť aj na obrázku k tomuto článku.
