Osem časových pásiem od Moskvy, s územím o 36 266 km², leží „Židovská autonómna oblasť“ (Евре́йская автоно́мная о́бласт, ייִדישע אױטאָנאָמע געגנט) s hlavným mestom Birobidzhan, ktorý mal byť rajom za Zemi pre Židov.
Je to jediný subjekt Ruskej federácie (v súčasnosti je ich 85[1]), ktorý má formu autonómnej oblasti. Všetky subjekty Ruskej Federácie majú rovnaké zastúpenie dvoch poslancov v hornej komore Federálneho zhromaždenia. Pojem ešte pochádza z obdobia ZSSR, kedy ich bolo ešte osem. Boli určené pre "slabo vyvinuté“ etniká. Majú podobné právomoci ako „oblasti“ a „autonómne okruhy“ – majú vlastný parlament na čele s guvernérom, majú právo vydávať vlastné zákony, majú vlastný rozpočet a inštitúcie.[2] Okrem toho ŽAO má vlastný erb, vlajku a aj hymnu.
Po pogromoch v osemdesiatych rokoch devätnásteho storočia a vlády cára Alexandra III (1881-94) a Mikuláša II (1894-1917) počas, ktorého mali Židia zakázanú pracovnú a občiansku činnosť zanechalo 5 miliónovú židovskú komunitu[3] v troskách. Po boľševickej revolúcii vznikla otázka čo s nimi. Nemali prácu a trpeli chudobou. Židia dúfali, že sa im polepší, keďže boľševici im sľubovali rovnosť. Pre vyriešenie tejto „židovskej otázky“ vnikla inštitúcia KOMZET (Výbor pre územné plánovanie židovských pracovníkov, Комитет по земельному устройству еврейских трудящихся). Bola založená za účelom zaradenia Židov do roľníckej činnosti. Predseda KOMZETu Pyotr Smidovich v roku 1924 prišiel s návrhom vytvoriť oblasť, kde by Židia mohli žiť a pracovať. Pôvodne bola navrhovaný Krym a aj iné miesta, ale nakoniec v roku 1928 padlo rozhodnutie, že to bude bažinatá, komármi zamorená sibírska oblasť pri Čínskych hraniciach.[4] Židovská sekcia komunistickej strany odporovala, aby sa táto oblasť založila, tak ďaleko na východe, ale Stalin rozhodol, že to bude práve táto oblasť[5]. Štát chcel takýmto spôsobom vyriešiť antisemitské napätia (pogromy), dúfali, že sa aj Ruský sionisti preorientujú z Palestíny na ZSSR a že sa posilnia pozície ZSSR v oblasti, ktorá bola často infiltrovaná Čínou, alebo Japonskom[6].
V Máji 1928 už prišlo prvých 654 židovských prisťahovalcov z Ukrajiny a Bieloruska. Cez transsibírsku magistrálu prichádzali celé rodiny, ktoré pod vplyvom masívnej propagandy o utopistickom židovskom raji. Zhadzovali sa letáky hlásajúce možnosť pristihovať sa do ŽAO a dokonca sa natočil aj romantizujúci melodramatický film Iskateli schastya[7] (Hľadači šťastia). Opisoval cestu židovskej rodiny utekajúcu pred Veľkou hospodárskou krízou z USA do novej krajiny Birobidzhan, kde sú rieky plné rýb, lesy plné zvery a vo vzduchu sa nesie spev. Prichádzali postupne desaťtisíce prisťahovalcov zo ZSSR, ale aj z Amerík, Európy a Palestíny.[8]
Počiatky boli pre prisťahovalcov veľmi ťažké. Bol to sľúbený raj, ale pre komáre a hmyz („gnus“). Povodie rieky Amur bolo nimi zamorené. Neboli tu žiadne cesty, bolo veľa dažďov, búrok, a boli tu časté záplavy. Celé osídľovanie bolo slabo organizované, nebolo tu žiadne ubytovanie (neskôr sa dodali aspoň stany), zdravotná starostlivosť, alebo jedlo. Prišelci, podľa záznamov KOMZETu boli často z veľkých miest, nemali žiadnu skúsenosť s roľníctvom a boli to často remeselníci. Vrchol bol vypuknutie nákazy antraxu, ktorá pozabýjala dobytok.
V prvej dekáde sa prisťahovalo 35,000-40,000 Židov[9]. Z prisťahovalcov viac ako polovica nezniesla tieto podmienky a odstavovalo sa. Ostatný tu založili školy, kde sa učil Jidiš, divadlá a hlavné mesto. Nový, sekulárny, socialistický Jeruzalem, nazvali Birobidzhan (Биробиджа́н, ביראָבידזשאַן) podľa miestnej oblasti[10]. Nápisy na poštách a úradoch boli aj v Jidiš, založili sa noviny, ktoré vychádzali v Jidiš - Biriidzan Stern (Birobidzanská hviezda, בירובידזשאנער שטערן), bola tu rozsiahla knižnica (Šalom Aleichem) s mnohými židovskými dielami. Hebrejčina bola zakázaná, keďže sa spájala s náboženstvom, naopak Jidiš[11] bol podporovaný, ako jazyk bežných ľudí. Až siedmeho Mája 1934 bolo rozhodnuté právne ukotviť túto oblasť a to transformovaním „Biro-bidzhanskej národnej oblasti“ na „Židovskú autonómnu oblasť“.
Po stalinistický čistkách v rokoch 1936–38, ktoré sa týkali najmä zahraničných prisťahovalcov, bolo jasné, že „Sovietský Yiddishland“ dosiahol svoj vrchol. Židovská populácia začala prudko klesať. V roku 1948 prišla ďalšia rana pre židovské obyvateľstvo. Začali sa ďalšie čistky, tentokrát už plošne. Zatvárali sa významní predstavitelia, rušili sa židovské školy, divadlá a inštitúcie. Mnoho kníh z knižnice Šalom Aleichem bolo odstránených. Štát ďalej nevenoval tejto oblasti a jej židovskému obyvateľstvu pozornosť.[12] Židovská populácia, ktorej maximum dosiahla v jej rannom štádiu, nepresiahla 16% (1939). Mnoho Židov po Perestrojke emigrovalo do Izraela, Nemecka a Ameriky. V roku 1991 bola potvrdená právna forma autonómnej oblasti ako subjektu Ruskej Federácie. Dnes sa tu k židovskej národnosti hlási asi 1% obyvateľstva[13].
Keď dnes prídete do hlavného mesta hneď je vidieť jeho židovský charakter. Je to vidieť najmä na sochách. Je tu socha Sholema Aleichema (autor diela „Fidlikant na streche“), na námestí pred hlavnou železničnou stanicou stojí menora, víta vás aj povoz s „Tevyem“ (z Fidlikanta na streche), inde sa nájde aj socha fidlikanta na streche (mimochodom bol to dar od jedného čínskeho mesta), alebo menora v tvare husľového kľúča. Nachádza sa tu aj židovské komunitné centrum, stále vychádza Birobidzan štern s časťou v Jidiš a majú tu aj televíznu reláciu o židovských témach – Yiddishkeit. Na školách sa stále učí Jidiš a aj ne-židia majú záujem. Existujú tu aj snahy obnoviť židovský náboženský život na tomto malom kúsku Svätej zeme uprostred Sibíru. Sú tu tri synagógy a hlavným rabínom tu je Eliyahu „Eli“ Riss[14] pôvodom z Izraela. Snaží obnoviť náboženské korene miestnych Židov s ďalšími rabínmi a urobiť tento kúsok Sibíra znova kóšer.
Tento utopistický, stalinistický experiment je len ukážkou sociálneho inžinierstva, ktorý zlyhal. Upratať Židov, ešte aj s využitím na osídlenie nehostinného územia ohrozeného susedskými impériami, sa nevydaril, keďže tu Židia nikdy nemali silné zastúpenie. Antisemitské nálady sa v ZSSR nestratili a Židia si napriek proti náboženskej propagande udržali vieru.
Záver nemôžem ukončiť inak ako s Židovským vtipom:
Delegácia ruských židov príde k Brežnevovi:
- Česť práci, súdruhovia, čo pre vás môže strana urobiť?
-Súdruh generálny tajomník, pred rokom sme vás žiadali, či by nebolo možné, aby obec konečne mala rabína!
- Zaiste súdruhovia, prečo by to nebolo možné?
- No, rok je preč a my stále toho rabína nemáme!
- Ale vy ste nepredložili žiadneho vhodného kandidáta…
- Veď sme navrhli troch!
- Ale, súdruhovia, jeden nebol v strane a druhý nemal zodpovedajúce vzdelanie na takú funkciu.
- Ale ten tretí bol zaslúžilým členom strany a vyštudoval rabínsky seminár v Heidelbergu!
-Ale súdruhovia, toho by som radšej ani nespomínal, veď to bol Žid!
[1] Ústava Ruskej Federácie, čl. 65, http://www.constitution.ru/en/10003000-04.htm
[2] http://www.eao.ru/en/public-authorities/government/
[3] http://www.demoscope.ru/weekly/ssp/rus_lan_97.php
[4] https://web.archive.org/web/20110727221554/http://rostur.ru/eng/russia/evreyskaya/
[5] Stalin's Forgotten Zion: Birobidzhan and the Making of a Soviet Jewish Homeland: An Illustrated History, 1928-1996, str. 21
[6] https://www.jewishvirtuallibrary.org/birobidzhan
[7] https://www.imdb.com/title/tt0026119/
[8] https://web.archive.org/web/20110727221554/http://rostur.ru/eng/russia/evreyskaya/
[9] Stalin's Forgotten Zion: Birobidzhan and the Making of a Soviet Jewish Homeland: An Illustrated History, 1928-1996, str. 31
[10] Stalin's Forgotten Zion: Birobidzhan and the Making of a Soviet Jewish Homeland: An Illustrated History, 1928-1996, str. 14
[11] Jidiš bol bežným jazykom Židov, ktorý vznikol spojením hebrejčiny, aramejčiny a nemčiny. Hebrejčina sa používala v náboženskom kontexte. Tanach (Stará Zmluva) je napísaná v hebrejčine (až na zopár malých častí, ktoré sú v aramejčine).
[12] https://www.jewishvirtuallibrary.org/birobidzhan
[13] http://www.gks.ru/free_doc/new_site/perepis2010/croc/perepis_itogi1612.htm
[14] https://www.chabad.org/centers/default_cdo/aid/237930/jewish/Jewish-Community-of-Birobidjan.htm
