Úvod
Keď sa povie Mongolsko, mnohí z nás si hňed predstavia Džingis Chána (pôvodným menom Temüjin Borjigin, 1162-1227), ktorého „Zlatá horda“, bola základom pre jeho budúcu ríšu. Tá bola druhá najväčšia ríša po Impériu Veľkej Británie. Možno si predstavíme široké pláne, zem večne modrého neba, kde je jasno viac ako 250 dní do roka, alebo na to, že v tejto krajine žije viac koní ako ľudí. Možno len málokomu napadne, že tradičné oblečenenie mongolskej aristokacie bolo ako predloha pre oblečenie princeznej Padme zo Star Wars. Práve toto ma priviedlo k štúdiu Mongolskej revolúcie a k jej tragickému príhehu, ktorý nasledoval po ňom.
Dnešné hlavné mesto sa volá „Ulaanbaathar“ (červený hrdina). Bolo presunuté asi 28-krát, čo svedčí o nomádnskej, ale aj o komunistickej minulosti („hlavným mestom“ bol vždy hlavný stan vedúceho Chána). Dnešné Mongolsko je, ale rozdelené. Veľká časť pôvodného Mongolska pripadlo Číne a v Čínskom Mongolsku žije dvakrát viac Mongolov ako v samotnom Mongolsku. Jedna tretina mongolského obyvateľstva žije stále nomádskym spôsobom života.
Táto krajina prešla výraznými premenami v dvadsiatom storočí. Od nomádskej monarchie, k náboženskej teokraci, cez komunistickú dikatúru až po demokraciu.
Sláva a pád
Pred príchodom Temüjin Borjigina boli Mongolské klany roztrieštené a viedli boje na rôznych frontoch. Po vnútorných bojoch Temüjin Borjigin prišiel s novou myšlienkou, spojiť všetky klany na člele z hlavným chánom. Podarilo sa mu to. Dokázal spojiť rôznorodé klany a založil základ pre svoju ríšu v roku 1206, keď sa stal hlavným chánom - Džingis Chánom.[1]
Malé mongolske útočné jednotky boli dobre vyzbrojené a veľmi rýchle. Mali výborné vedenie a lepšie organizovanú armádu. Rýchlymi výpadmi dokázali porazit nepriateľa aj vo veľkej prevahe. Ešte pred svojou smrťou Džingis Chán rozdelil svoje územia medzi svojich štyroch synov. Podľa najstaršieho a najrozsiahlejšieho mongolskeheho diela – Tajné dejiny mongolov – údajne povedal: „Matka zem je široká. Riek a vôd je mnoho. Choďte a dobyte cudzie krajiny. Nech každý z vás rozširi svoje teritóriá.“. Jeden z jeho synov - Ögedei mal byť vedúci chán. Jeho synovia pokračovali v expanzii a rozšírili územia od Kaspického až po Japonské more. Na západe vpadli do Maďarska, Poľska, Česka, Rakúska a Chorvátska. Porazili Perzskú ríšu a na východe porazili územia Čínskych dinastií, Kóreu a útočili aj na Japonsko. Bolo to obdobie najväčšieho rozmachu mongolskej ríše.
Po smrti Ögedeia sa v ríši objavovali praskliny, vnútorné rozpory a boje. Ako šiel čas, politcký význam Mongolska sa zmenšoval a tak isto aj jeho bohatstvo, ktoré tkvelo hlavne v dobytku, ktorý prestával mať v modernom svete veľký význam. Po prvotnom rozkvete prišiel postupný úpadok. Po mnohých víťazstvách a prehrách sa nakoniec Mongolsko dostalo do područia Číny (dynastia Čching).
Svätý kráľ na čele Mongolska
Na scénu sa dostala zaujímavá postava Agvaanl Uvsanchoijinyam Danzan Vanchüg, tretí najvyšší mních tibetského budhizmu (nad ním bol už iba najvyšší Dalai Láma a Panchen láma). Bol výhlásený za Bogd Chána, teda za „Svätého kráľa“. V jeho osobe sa spojovala náboženská aj svetská moc. V Urge v r. 1911 vyhlásil samostatnosť Mongolska od Číni a deportoval Čínskeho vládneho predstaviteľa mimo územie Mongolska (za asistencie 700 mongolských bojovníkov). Vyzval ostatných chánov k reunifikácii mongolskej ríše a k zabratiu jej územia. Zabrali mongolské územia ovládané Čínou. Dokázali poraziť násobne väčšiu Čínsku armádu. Chánovia síce spočiatku vyjadrili podporu, ale ostalo len pri vyjadreniach. Naopak miestní bežní mongoli sa pridali k boju.
Náboženstvo malo v živote mongola dôležitú úlohu a prestupovalo každú oblasť života. Chrámy neboli len miestami náboženského uctievania, ale aj miestom obchodu a administratívy. Na budhistických festivaloch sa mongoli stretávali a budhiszmus sa stal zjednocujúcou silou národa. [2] Štvrtý Dalai láma Yonten Gyatso (1589–1617) pochádzal z Mongolska.
V roku 1912 Bogd Chán podpísal s Ruskom bilaterálnu dohodu, čím bolo Ruskom defacto uznané za štát, oficiálne – „Štát Mongolsko“. 1913 bola podpísaná priateľská dohodu s Tibetom. Dohoda v Kyakhta (1915) medzi Mongolskom, Cárskym Ruskom a Čínskou Republikou odrezala oblasť „vnútorného mongolska“ od pôvodného územia a tak množstvo mongolov sa ocitlo už definitívne pod vládou Číny[3]. Neskôr ani Japonsko a ani USA nepodporilo mongolskú nezávislosť a preto sa Bogd Chán obrátil na ZSSR. ZSSR videlo príležitosť posilniť svoje pozície v tejto oblasti, takže Mongolsko podporovalo. Mongolsko bolo uznané Čínou až v roku 1946 a ostatnými socialistickými krajinami až po roku 1949 (medzi nimi aj ČSR)[4].
Už za Bodg Chána bol poznať úpadok tradičného feudálno-nomádskeho zriadenia mongolskej spoločnosti. Nižšia šlachta už nemala žiadnu moc, k čomu sa pričinila aj Čínska nadvláda zaťažujúca obyvateľstvo daňami. Čína sa vo všeobecnosti snažila oslabovať mongolsky systém charizmatického vodcu – Chánizmus.
Mongolsko a socialistická revolúcia
Po revolúcii Xinhai (1911, tzv. Čínska revolúcia) sa v mongolskej ríši prevrhla posledná aristokratická vláda a nastolila sa vláda moderná, ktorá sa čoskoro zmenila na komunistickú vojenskú diktatúru. Až v roku 1949 bola nastolená komunistická diktatúra v Číne, čiže do Mongolska prišiel komunimus o 28 rokov skôr ako do Číny.
V roku 1917 nastala Veľká októbrová socialistická revolúcia v Rusku a štyri roky po nej v r. 1921 nastala v Mongolsku revolúcia. Vytvorila sa prvá dočasná vláda na zjazde Mongolskej ľudovej strany. Bogd Chán chcel Mongolsko reformovať a zaviesť teokratickú vládu s demokratickým parlamentom na Britský štýl. Chcel odobrať určité privilégiá šlachty a lámom. Prehlásil, že náboženstvo je každého osobná vec.[5]
Mongolsko sa ocitlo zaklienené medzi dvoma molochmi - Sovietským zväzom a Čínou. Čína sa dlhodobo snažila Mongolsko oslabovať a mongoli mali pocit, že jediný na koho sa môžu obrátiť je Sovietsky zväz. ZSSR chcela využiť Mongolsko pre svoje potreby (vojenské, ekonomické, mocenské), takže Mongolsko podporovala a exportovala stalinský štýl vlády a revolúcie. Z Bogd Chánovej reformy sa stala komunistická revolúcia podporovaná ZSSR.[6] Každý, kto chcel spochybniť komunistické vedenie Mongolska, alebo vplyv ZSSR sa stal nepriateľom štátu. Nastúpil útlak podporovaný ZSSR skrze agentov NKVD[7], politické prosesy, týranie a popravy.
Hrubá červená čiara za minulosťou
S komunistickou revolúciou prišla aj reforma kultúry. Nový premiér Dogsomyn Bodoo, ktorý bol sám lámom[8] odporoval sovietskému štýlu politiky. Napriek tomu pod vplyvom sovietských poradcov, začal „modernizovať“ Mongolsko odstraňovaním kultúrnych prejavov feudálneho usporiadania. Šlachte strihali dlhé vlasy, široké okrasné manžety sa odrezávali a zoštátnili sa aj aristokratické šperky[9]. Prevzala sa cyrilika a zatratilo sa tradičné mongolske písmo. Bola to snaha ukončiť tradičné spoločenské štruktúry a zničiť kultúrny vplyv lámov a nomádskych vodcov (noyon – niečo ako dedičný „rytier“[10]). Z Mongolska sa stal satelitný štát. ZSSR ho neanexoval, pretože Čína, by sa to nedovolila. Mať Mongolsko ako nárazníkovú zónu bolo pre ZSSR dostačujúce.
Obyvateľstvo takéto zákroky proti lámom a nyonom nezobralo na ľahkú váhu. Nevôlu obyvateľov využili premierový spolustraníci, podporovaní agentmi ZSSR. Mongolsky úrad vnútornej bezpečnosti ho zatkol a obvinili ho z kontrarevolúcie. Pod vplyvom týrania sa priznal k tomu, že plánoval prevrat a zavedenie teokracie. Popraviliho a spolu s ním súdili v politickom procese ďalších 15 „nepohodlných“.
Nové Mongolsko bez triedných rozdielov
Po smrti Bogd Khana v roku 1924, bola vyhlásaná Mongolska ľudová republika. Bola založená ako prvý komunistický štát v Ázii.[11] Hlavné mesto Niĭslel Khüree („Hlavný tábor“) sa premenovalo na Ulaganbagatur („Červený hrdina“). V tom istom roku vznikla nová ústava prísne oddelujúca štát a náboženstvo. Zrušila tzv. shabinar, teda niečo ako združenia okolo kláštorov. Príslušníci shabinarov platili nižšie dane, nenarukovali do vojenskej služby a pracovali okolo chrámov. Predstavovali približne 25-30% obyvateľstva. Boli tou chudobnejšou časťou obyvateľstva. Územia a dedičné privilégiá šlachty boli zrušené. [12] Bol tu jednoznačný tlak zo strany sovietov potlačovať budhizmus. Napriek odporu vedenia vlády sa na treťom zjazde strany v r. 1927 rozhodlo, že buhizmus z Mongolska treba vymazať. Následovalo obdobie niekoľkých vĺn násilia zameraných najmä proti lámom.
K moci sa postupne dostáva Khorloogiin Choibalsan. Najprv ako minister zahraničných vecí, minister pôdohospodárstva a dobytku a nakoniec sa dostal až na vrchol ako premiér. Choilbalsan, nazývaný aj mongolsky Stalin, bol náladový a krutý. Údajne vydával rozkazy smrti aj v opitosti. Tento bojkovník proti budhizmu bol sám istý mních pod vedením lámu Bodooa, prvého premiéra Mongolska.
V roku 1930 nechal Choibalsan skonfiškovať pôdu a rok na to začal zavádzať kolektivizmus podľa záverov siedmeho zjazdu stray. Skonfiškovalo sa majetok asi 600 domácnostiam a majetky 427 „sekulárnym a kláštorným feudálnym vládcom“. Konfiškovacia kampaň trvala do 1932. Dobytok sa zbieral do 624 narýchlo sformovaných štátnych družstiev - kolchozov. Zlý manažment spôsobil rýchli úbytok stád v kolchozoch. Čínska blokáda, nedostatok komodít, nízka úroveň života a útoky proti lámom spôsobovali nepokoje. Ako protireakcia vznikla vzbura na západe Mongolska v Durbete, v roku 1930. „Kontra-revolucionári“ boli rýchlo porazení a popravení, či uväznení.[13] Kolektivizácia bola fiaskom a ľud sa znova vzbúril. 1932 premiér Genden (Gendun) uznal, že kolektivizácia bola chyba. Choibalsan bol napriek tomu povýšený.[14]
Vymazanie vnútorného nepriateľa
Premiér Genden dlho odolával tlaku Sovietov na „vyčistenie“ spoločnosti od lámizmu. Choibalsanov sovietsky poradca pripomenul, že „Stalin už povedal, že všetci lámovia sú kontra-revolucionári. Musia byť odsúdení pred ľudom.“[15] Lámovia odmietali slúžiť v armáde a predstavovali asi jednu tretinu obyvateľstva. Stalinovi sa jeho poradcovia posťažovali, že lámovský systém existuje ako štát v štáte a, že lámovia sú tí mocnejší. Údajne na to Stalin povedal, že ich treba popraviť. Genden bol povolaný do Moskvy a Stalinovi sa postavil na odpor. Údajne sa Stalin tak rozčúlil na Gendena, že hodil svoju fajku o zem. Genden nekôr podpísal priznanie, že bol pro-Japonský špión. Bol zatknutý a popravený.[16] 1956 boli všetky jeho previnenia zmazané ako nepodložené.
Výsledkom ôsmeho zjazdu strany bolo, že sa spustila tzv. kampaň jas, ktorá trvala do 1932. Bolo rozhodnuté, že sa má odstrániť „vnútorný nepriateľ“, teda aristokraciu a náboženských vodcov. Strana rozposlala 150 agentov po krajine, aby plán dali do pohybu. Štát zabavil viac ako osemsto majetkov patriacich aristokracii a sanghe (budhistický klérus a veriaci[17]). Neostali len pri zabavovaní majetku, ale začalo sa krviprelievanie. V prvom kole popravili približne sedemsto obyvateľov, najmä z aristokracie a náboženských elít. Ako poďakovanie prevzal od Stalina 20 automobilov GAZ. Plány odstrániť lámizmus existovali už omnoho skôr, ako sa začala akcia jas. Už v dvadsiatch rokov dvadsiateho storočia sa v komiterne hovorilo o tom, že v Mongolsku má prebehnúť revolúcia Sovietskeho typu, teda, že treba sa zbaviť náboženstva.
V roku 1931 už existovalo 717 kolchozov, 12 000 lámov zanechalo kláštory a asi 15 000 ľudí emigrovalo do Číny. V roku 1932 bola už šlachta úplne zdecimovaná.[18] Choilbalsan neprestával a menoval sa predsedom politického vyšetrovacieho úradu a začalo ďalšie kolo politických procesov. Obvinil spolustraníkov, vojenských veliteľov a intelektuálov, ktorých donútili sa priznať k tomu, že špehovali pre Japonsko. Mnohí boli neskôr Chruštovom rehabilitovaní.
V roku 1932 sa proti vládnemu útlaku postavilo obyvateľstvo. Povstanie začalo v budhistickom chráme a viedli ho hlavne lámovia. Pridalo sa mnoho z bežného obyvateľstva, ale aj lokálni birokrati. Povstanie pokračovalo cez všetky najobývanejšie oblasti krajiny, ale nakoniec bolo porazené. Počas povstania zomrelo približne 8 000 – 10 000 rebelov. Uväznili viac ako 13 000 lámov a umiestnili do koncentračných táborov. 615 povstalcov bolo odsúdených na smrť v nasledujúcom procese. Kominterna vyhlásila, že vyvlastňovanie prebehlo ešte úspešnejšie ako v Sovietskom zväze.[19]
Kultúrna revolúcia na sovietsky spôsob
Povstania spôsobili aj to, že vláda prehodnotila svoj prístup a uvolnila niektoré nariadenia. Na mimoriadnom pléne uznali, že zakročili príliš tvrdo a predstaviteľov kampane jas stiahla z vedenia. Zaviedli sa iné dane, ktoré mali obyvateľstvo inšpirovať k tomu, aby zanechali nomádsky štýl života. Nevytvárali sa nové kolchozy a ich štatút sa zmenil na „spolupracovníkov“ štátu. Štát dokonca mierne začal podporovať aj súkromné vlastníctvo. Vláda umožnila straníkom, aby vystúpili zo strany bez následkov. Urobilo tak 69 000 členov. V strane ostalo len 8 000 členov. Udalosti 1932 vláda začala nazývať „lavicovým experimentom“ a nové zmeny nazvali „novým kurzom“.[20] Moskva taktiež zmiernila pevný stisk zo strachu z ďalších povstaní. Uvedomili si, že ďalší boj proti lámizmu a aristkokracii nemá zmysel. Väčšina nyonov (aristokracie) a lámov bolo po smrti a majetok mali zabavený.[21]
Napriek všetkému ešte nejakí lámovia ostali. Niektorí žili medzi ľudmi ako tzv. „čierny lámovia“. Lámovia ostávali kultúrnymi vodcami spoločnosti, čo uznal aj komitern a chcel to zmeniť.[22] Paradoxne lámizmus sa po kampani jas začal spamätávať a ich počty narastali. Bolo rozhodnuté, že sa zmení stratégia a lámizmus sa porazí kultúrne.
Pokusy zahŕňali aj jazykovú reformu - zatratenie pravekého mongolskeho písma a zámena mongolskeho písma za cyriliku. Pokúšali sa o nahradenie tradičných náboženských sviatkov za svetské sviatky a narušovanie lámizmu vytváraním napätia medzi nižšími a vyššími lámami. S podporou NKVD vyprorodukovali aj anti-budhistický propagandistický film. Film mal presvedčiť, že ich lámovia sú arogantní a skorumpovaní. Dokument tvrdil, že „nie sú viac ako psy“. Pre dokument boli prinútení vyprázdnovať sa pred kamerou vonku pred kláštorom a malý láma bil roľníkov, ktorí sa mu prišli pokloniť.
Uvoľnenie netrvalo príliš dlho. Kampaň jas, ktorá skončila v roku 1932 bola len predohra k udalostiam z r. 1937.
Polia plné kostí
Choibalsan zasahoval so silou a agresiou, aká bola sovietmi očakávaná. V roku 1936 nechal popraviť premiéra Peljid Gendena pre jeho nevôlu popravovať lámov. Choibalsan vydal „rozkaz číslo 366“, kde sa písalo, že Mongolsko sa dostalo pod vplyv japonských špiónov. Bola to pozvánka pre Sovietov, aby pritiahli s armádou a s agentmi NKVD. Ako aj v iných prípadoch NKVD podporovala a riadila stalinské čistky. Spravovala systém gulagov, vykonávala spravodajskú činnosť a rozvracala zahraničné vlády. Znamenalo to ďalšie týranie, politické procesy, popravy a pracovné tábory.
V Auguste 1937 dorazila aj priateľská pomoc zo Sovietského zväzu do Ulambataru v podobe 30 000 člennej armády na čele s Mikhailom Frinovskym (Frinovskii). Frinovsky dal do pohybu to, čo Mongoli dnes volajú „Veľká čistka“ (Ikh Khelmegdüülelt), ktorá trvala do roku 1940. 115 dôstojníkov NKVD začalo masové zatýkanie v desiatich kolách. Mnohí boli obvinení zo špionáže pre Japonsko, pan-mongolizmus, alebo pre podporu lámov. V prvom procese, pod vplyvom týrania, sa všetci priznali a následne boli popravení. Útlak samozrejme neskončil len zničením aristokracie a lámizmu, ale aj prenasledovaním intelektuálov, študentov a politických oponentov. Z pôvodných 11 vodcov revolúcie nikto neostal. Dvaja zomreli ešte pred čistkami a zvyšok bol popravený počas politických procesov.[23][24]
V tomto období bolo Mongolsko už len satelitom Sovietského zväzu. Stalo sa nárazníkovou zónou medzi Sovietskym zväzom, Čínou a Japonskom. Keďže Japonsko začalo napádať okolité štáty, začala sa hystéria aj v Mongolsku a rozbehli sa politické procesy na stalinský spôsob, ktoré prebiehali v národnom divadle. V Rusku zatkli premiéra Gendena pre „pan-mongolizmus“[25]. Časť Mongolského územia bola zabratá Ruskom a Sovieti nechceli dovoliť rozdelovanie svôjho štátu.
V roku 1939 sa založila „Špeciálna komisia“ zložená z Choibalsana, sekretára strany Lubsangsharaba a ministra spravodlivosti Tserindorjia. Spolu prebrali 25 785 prípadov obvinení a odsúdili na popravu 20 099 obvinených, ostatní dostali dlhé tresty vo väzení. Zaviedli sa vysoké dane pre lámov. Občanom pod osemnásť rokov bolo zakázané vstúpiť do kláštora. Mníchom, ktorí sa sekularizovali boli dávané finančné odmeny. Pradávne kláštory boli vyplienené, všetko čo malo cenu bolo zkonfiškované, vzácne texty zničené a lámovia pozatýkaní. Niektoré sochy a texty sa podarilo ukryť a dochovať dodnes. Iné boli nádjdené v Rusku. Nasledovalo množstvo politických procesov s vynútenými priznaniami lámov a popravami. Nezastavili sa len u lámov a politických oponentov, ale rozšírili to aj na etniká. Popravovali aj Kazachov a Buryatov (etnická skupina žijúca v Mongolsku).
V Mongolsku v roku 1921 bolo 747 kláštorov a 1 818 chrámov s populáciou približne 120 000 lámov. V roku 1930 sa ich počet znížil na 75 500, v roku 1934 narástol na 87 000 a koncom dekády boli lámovia takmer úplne zdecimovaní. Všetky kláštory boli zatvorené, alebo zničené. Pred útlakom utieklo približne 30 000 ľudí.[26][27] Počas osemnástich mesiacov popravili približne 17 000 lámov. Mnísi boli popravení, alebo pod hrozbou trestu museli opustiť budhizmus. Vyše sedemsto kláštorov, bolo zničených, alebo opustených, čo predstavovalo takmer všetky kláštory v Mongolsku. Štát prenasledoval mníšstvo, aj keď už ostalo len približne sedem tisíc chudobných mníchov. Choibalsan osobne písal veliteľovi NKVD, že úspešne plní úlohu „zatýkania a popráv lámov“ a prikladal zoznamy popravených, alebo odsúdených lámov.
Mnoho vzácnych starých písomných dokumentov a sôch bolo zničených. Zlaté sochy Budhu boli roztavené a skonfiškované vládou. Svedectvá hovoria o popravách na kraji veľkých priekop, kam padali telá mŕtvych. Zabyli desaťtisíce budhistickým mníchov, ale trestaní boli aj podporovatelia lámizmu, pan-mongolizmu, pro-japonizmu a politickí disidenti. Odhaduje sa, že počas týchto čistiek bolo popravených približne 20 000 až 35 000 osôb. Existuje zoznam 28 185 obetí len za obdobie 1937-39. Konečné čísla zavraždených zatiaľ nie sú úrčené, keďže sa stále nachádzajú nové pozostatky.
1938 odišiel Choibalsan na liečenie do Ruska. Počas jeho pobytu mu Kliment Voroshilov prikázal zatknúť premiéra Amura a iných, ktorí sa účastnili na týchto čistkách. Boli stiahnutí do Ruska a popravení za to, že zašli až príliš ďaleho v čistkách. Choibalsan prežil všetky procesy, nepokoje a čistky. Zomrel v roku 1951 v Moskve na rakovinu obličiek. Bol privezený späť do Mongolska so všetkými poctami a pochovaný do mauzólea. Jeho telo sa po demokratickej revolúcii spopolnilo. Stále je formálny hrdina Mongolska.
Dedičstvo boľševizmu
Mongolska vláda viackrát priznala chyby minulosti, ale väčšinou za účelom zneškodnenia politických oponentov, alebo zo strachu z kontrarevolúcie. V roku 1962 Mongolska revolučná ľudová strana priznala, že Choibalsan „porušil revolučné právo a regulácie a mnoho tisíc ľudí trpelo bez dôkazu viny. Medzi obeťami boli pracovníci strany, vysokí predstavitelia, vysokí vojenskí dôstojníci a iní.“[28]
Dnes na širokých pláňach Mongolska na niektorých miestach nájdete viac ako 5 000 tiel (Údolie kostí). Na slnku sa belejú prestrelené lepky[29]. V roku 1989 začala demokratická revolúcia a 9.3.1990 bolo Mongolsko oslobodené od komunizmu. Bola vytvorená prezidentská komisia pre obete represií a bol postavený pomník obetiam. Znova sa postavil centrálny budhistický chrám na jeho pôvodnom mieste. Premiér Mongolska Nambar Enkhbayar sa na Deň obetí politického prenasledovania ospravedlnil za zločiny minulosti.
Bibliografia
MOROZOVA, Irina Y. Socialist revolutions in Asia: the social history of Mongolia in the 20th century. New York, NY: Routledge, 2009. Central Asian studies series. ISBN 9780710313515.
DUPUY, Trevor N. Area handbook for Mongolia. Washington: For sale by the Supt. of Docs., U.S. Govt. Print. Off., 1970.
SANDAG, Sh, KENDALL, Harry H. and WAKEMAN, Frederic E. Poisoned arrows: the Stalin-Choibalsan Mongolian massacres, 1921-1941. Boulder, CO : Westview Press, 2000.
SANDERS, Alan J. K. Historical dictionary of Mongolia. Lanham, MD : Scarecrow Press, 1996.
[1] Sandag, s. 10
[2] Morozova, s. 8-9
[3] Sandag, s. 15
[4] Morozova, s. 118
[5] Sandag, s. 25
[6] Sandag, s. 14
[7] Narodnyj komissariat vnutrennich del/Ľudový komisariát vnútra, predchodca KGB a ministerstva vnútra
[8] Sandag, s. 21
[9] Sandag, s. 26-27, s. 32
[10] Morozova, s. 5
[11] Sandag, s. 13
[12] Dupty, s. 80-81
[13] Morozova, s. 73
[14] Sandag, s. 64
[15] Sandag, s. 76
[16] Sandag, s. 76-78
[17] Dalo by sa tu použiť aj „cirvi“, ale tento pojem má vyslovene kresťanské pozadie
[18] Morozova, s. 76
[19] Morozova, s. 781
[20] Morozova, s. 81
[21] Morozova, s. 77
[22] Morozova, s. 87
[23] Atwood, s. 209
[24] Atwood, s. 210
[25] idea, že sa Mongoli majú spojiť naprieč svetom do jedného štátu
[26] Sandag, s. 121
[27] Morozova, s. 88
[28] Sanders, s. 42
[29] Sandag, s. 14
