Koniec veľkých filozofických diskurzov
Spoločnosť je výrazne pluralitná v zmysle učenia postmodernej filozofie. Ľudské obzory sa otvorili v osvietenstve, čo pokračovalo vo veľkých diskurzoch filozofickej moderny, ktorá nakoniec vyústila do postmoderného pluralizmu. Filozofický postmodernizmus trhá jednotný pohľad na svet a znova sa ho snaží zložiť1.V kontraste s filozofickou modernou resp. obdobím pred filozofickou modernou dnes už nie je jedna organizácia, jeden myšlienkový prúd, ktorý si nárokuje exkluzívnu pravdu, o ktorú by sa opierala spoločnosť. Spoločnosť sa myšlienkovo už neopiera o jednu organizáciu, alebo filozofický systém, ktorý by bol spoločnosťou chránený. Ľudstvo už nemá jeden cieľ, ako to určovalo osvietenstvo, ale v zmysle postmodernej filozofie chce kombinovať prvky minulých teoretických významových útvarov a tým fragmentovať, znova spájať a pluralizovať veľké diskurzy moderny2. Jean-François Lyotard, ako jeden z popredných filozofov postmodernizmu, definoval jeden zo súčasných základných problémov neriešiteľnosť sporu heterogénnych typov diskurzov3. Odmieta sa v nej jedna pravda o svete, tvrdí, že už veľké diskurzy boli vyčerpané. Nie je jedna dominantná filozofia, ale celý rad filozofií nárokujúca si absolútnu pravdu, ktoré sú fragmentované a znovu spájané.
Naproti tejto dnešnej dobe postmodernej fragmentácie filozofií stojí devätnáste storočie typické hľadaním jednej všetko vysvetľujúce filozofie o ktorú sa spoločnosť môže opierať. Georg W. F. Hegel si dal tú námahu, zobral odvahu a pokúsil sa takúto filozofiu vytvoriť (sám veril tomu, že už žiadna iná filozofia sa nemôže objaviť). Karl Barth, fenomenálny protestantský teológ, píše o hegelovskej snahe vytvoriť jednu všetko vysvetľujúcu filozofiu takto: „Na Hegelovom diele je charakteristické a špecifické: objavenie myšlienkového pravidla, ktorým sa dá ovládnuť myslenie aj jeho pravidlo, takisto ako veci samé o sebe ako predmet myslenia, problémy prirodzenej skutočnosti takisto ako nepomerne krehká konkrétnosť dejín.“4 Hegelova snaha bola objaviť „myšlienkové pravidlo, ktorým sa dá ovládnuť myslenie“. Hegel spájal do jednoty a tým naplňoval psychologické, základné potreby ľudskej duše, hladnej po istote a bezpečnosti (ako nám to predostiera Maslowova hierarchia ľudských potrieb). Dnes kvôli komplexnosti osobných filozofií jednotlivcov a vplyvu postmodernej filozofie sa stále hľadá jedna pravda, ktorá by vedela otvoriť každý zámok a odhaliť každé mystérium. Pričom platí, že pravda je len jedna a pre všetkých je možná poznať nejakým spôsobom.
Môj prvý záver je, že súčasný človek hľadá stále jednu všetko vysvetľujúcu pravdu, ale dnešný svet nedáva možnosť byť úplne dogmaticky unitárny, kvôli veľkej fragmentácii filozofií.
Racio contra fide
Dnešný kresťan je postavený pred otázku syntézy vedy a viery, pričom nie je to niečo, čo by sa objavilo dnes, ale tento vplyv je stále aktuálny a živý. Je postavený pred už klasický výrok Davida Humea, „Múdry muž preto zakladá svoju vieru na dôkazoch“5. Je zrejmé, že spoločnosť kladie vieru a rozum do protikladu ako navzájom sa vylučujúce „magistériá“ (pojem použitý pápežom Piusom XII v encyklike Humani Generis). Tento pojem je možné vyjadriť aj ako „domény“, alebo „oblasti záujmu“. Boj vo veriacich spôsobené napätím medzi rozumom a vierou vyjadril protestantský teológ Friedrich Ernst Schleiermacher otázkou: „Majú sa dejiny rozuzliť, tak že na jednej strane bude kresťanstvo a barbarstvo a na druhej strane veda a nevera?“6. Človek sa už od pradávnych čias snaží o harmonizáciu rozumu a viery, pretože od pradávnych čias existuje nevera a skepsa. Aj v dobe Shakespeara vnímala spoločnosť toto napätie tak živo, že si spisovateľ populárnych hier dovolil implementovať ho do hry Hamlet: „Božemôj, určite v tom bude čosi nadprirodzené a s filozofiou na to nevystačíme.“7.
Každý človek potrebuje odpovede na seba-určujúce otázky, každý podľa vlastnej miery racionálnej potreby. Aj to je funkciou teológie a teda aj cirkvi, odhaliť racionálne a systematicky to, čo je o Bohu možné odhaliť, odpovedať na otázky, na aké sa veriaci pýtajú a v miere, akej je to možné. Paul Tillich píše „Teológia je funkciou kresťanskej cirkvi a musí slúžiť potrebám cirkvi“8. Keď je potrebou ľudí v cirkvi racionálne vysporiadanie sa s bytím, tak na to musí odpovedať. Ignorancia a viera v to, že kritika viery nejakým spôsobom odznie bez povšimnutia a že kresťania budú čerpať z predošlých skúseností, či viery nie je realistická. Je nutné, aby cirkev reagovala na potreby dňa adekvátne, racionálne, a tým podporila racionálne myslenie svojich členov o správnosti kresťanskej viery.
Často sa takáto spochybnená viera, zničená argumentami zmení na jednu z dvoch foriem. Zmení sa na úprimné odmietnutie viery a cirkvi ako redundantnej, alebo, čo je horšie ostáva nevyslovené a potlačené v duši človeka. Takéto nevyslovené pochybnosti vytvárajú kresťanov, ktorí sa na ceste za Bohom potácajú a neprežívajú istotu viery, ktorá ich zmocňuje k plnej bohatosti kresťanského života. Začne vznikať neuróza – napätie v ľudskej duši, keď vo svete číreho materializmu si ich duša nevie nájsť miesto. V najhoršom prípade vzniká spojenie človeka navonok pobožného, ale vnútorne indiferentného voči Bohu a kresťanstvu. Aby sa toto nestalo, cirkev musí reagovať vždy, aj keď je kritika hlúpa, neadekvátna, ideologická, politická, alebo urážlivá, lebo jeho funkciou je reagovať na všetko, čo by bolo pre cirkev mätúce, problematizujúce alebo stygmatizujúce. Nemala cirkev snáď reagovať na nacizmus preto, že bol hlúpi, prvoplánový, lživý a populistický? Práve miera povrchnosti, neúprimnosti a plytkosti by mal byť motívom na okamžitú reakciu a snahu ukázať na to, čo je hlbšie a pravdivé.
Môj druhý záver je, že dnešný kresťan musí hľadať túto vzácnu harmonizáciu medzi vierou a vedou, lebo dnešná spoločnosť ich vníma ako dichotómiu, ako dve nespojiteľné obasti. Táto harmónia môže spočívať v rôznych paradigmách. Tieto paradigmy, ale nie sú predmetom tejto eseje. Ak by sme sa ale mali pohybovať v terminológii Stephena Goulda resp. Piusa XII, tak riešenie-syntéza spočíva v čiastočne prekrývajúcich sa magistériách (POMA), ako to predstavuje oxfordský teológ Alister McGrath.
Simulácia vytvorená konzumom
Postmoderný francúzsky filozof Jean Baudrillard píše, že neokúzelníci konzumácie si dávajú pozor, aby neprišlo k oslobodeniu človeka a aby ho nepriviedli do štádia šťastia. Jediné, čo chcú ponúknuť je dočasné uvoľnenie napätia9. Cieľom mnohých produktov je človeku dovoliť prekročiť mentálne determinanty, ako je napr. tabu, a nechať, aby sa všetky túžby človeka kryštalizovali navonok. Baudrillard dokonca tvrdí, že sa medzi konzumentom a personalizovaným objektom vytvára vzťah rovný ľudskému. Sociálna štruktúra sa mení a vytvára sa nový jazyk. Objektom konzumu nie je produkt, ale vzťah k tomuto produktu. Konzum nie je pasívna absorpcia, alebo asimilácia, ale je to aktívny systematický mód vzťahu. Ide o vytváranie neustálej závislosti uspokojovať úzkosť a frustráciu produktami. Človek je teda pripravený o skutočný ľudský vzťah, ktorý je nahradený simuláciou.
Zdá sa, že dnešný človek stratil dôležité rituály a jeho imaginatívno-symbolická podstata sa stráca vo víre ponúkaných značiek a produktov, kde chce aktualizovať svoje túžby. Človek takto zbavený rituálov, ktoré sa objavovali v každej kultúre a dobe hľadá nové naplnenie a riešenie svojho vnútorného napätia. Manželstvo, vnímané ako rituál spojenia dvoch ľudí dnes už nie je vnímané ako niečo potrebné. Ani vstup do dospelosti, lebo dospelosť už nemá význam v spoločnosti, kde je normálne byť nedospelým. Človek pripravený o symbol, o rituál len s náhradou masovo produkovanej dočasnej uspokojenosti, žijúci vo vzťahu k produktom potrebuje poznať odpovede na existencionálne otázky.
Preto môj tretí záver je, že aj kresťanovi tak ako iným, je ponúkaná simulácia konzumu, ktorou je ich zbožnosť ovplyvňovaná.
Legitimita náboženstva
V prostredí, kde sa neustále objavujú nábožensky motivované útoky je prirodzené, že vzniká odpor voči náboženstvu, ktoré sa jednoducho stotožňuje so zlom. Medzi ľudmi vládne strach o vlastný život kvôli náboženským fanatikom a preto sa nezdá zvláštne, že ľudia, ktorí sú voči náboženstvu laxný, majú k nemu odpor.
Kasický útok na kresťanstvo, ktoré ho charakterizuje ako krvilačné náboženstvo, kde sa spomínajú križiacke výpravy, inkvizícia, katolícko-protestantské boje sa aktuálne pridali aj nové udalosti dneška. Útoky na World Trade Center, kde v útrobách budov zomrelo takmer tritisíc ľudí, útok na Pentagon a ďalšie útoky islamských fundamentalistov, karikatúry proroka Mohameda v dánskych novinách a nasledovné nepokoje v roku 2006, pálenie Koránu floridským pastorom Terry Jonesom v roku 2008 a 2010, pedofilný škandál najväčšej kresťanskej cirkvi, evanjelium nenávisti hlásané cirkvou Westboro Baptist Church a mnohé iné, prispeli k vnímaniu náboženstva ako javu, ktorý stigmatizuje ľudskú spoločnosť a je jej na príťaž. Stav v spoločnosti a vznik nového ateizmu dobre popisuje Damon Linker v magazíne The New Republic: „Pre liberálov je odstrašujúci na viere založený konzervativitizmus Georga Busha, alebo teistický fanatizmus Osama bin Ládena. Preto zápasuchtivý jazyk Dawkinsa, Dennetta, Harrisa a Hitchensa znie tak občerstvujúco a odvážne.“10. Je možné predpokladať, že práve na tomto strachu z fanatického náboženstva stojí aj popularita novej vlny populárneho ateizmu - novoateistov. Z ateistov, ktorí tolerovali náboženstvo podľa princípu „ži a nechaj žiť“ sa stali tzv. ateisti s veľkým „A“11, teda radikálni oponenti náboženstva usilujúce o zmazanie náboženstva zo spoločnosti. Ich počet sa radikálne zvýšil v organizovaných skupinách12. Na mape faktorov ovplyvňujúcich spoločenskú mienku sa objavil hlas agresívneho a populárneho ateizmu. Paradoxom je, že práve v tradične kresťanských krajinách sa objavuje tento radikálny ateizmus13. Celoeurópsky pokles veriacich v posledných desaťročiach vypovedá o tom, že svedectvo, ktoré vydávajú cirkvi a kresťania o Bohu a o živote s Bohom je povrchné, formalizované, prázdne, neoslovujúce, ba, o čo horšie, nemorálne. A ďalším paradoxom je, že práve Ježiš Kristus vystupoval radikálne proti náboženskému formalizmu, ako to čítame napr. v ev. podľa Matúša 7,15. Súčasný, bežný človek, kvôli extrémnemu konaniu príslušníkov náboženstiev a zlému svedectvu cirkví o Bohu, nemôže reagovať inak ako rozpakmi, pohoršením a sklamaním.
Môj štvrtý záver teda je, že dnes znova zaznieva hlas militantného ateizmu a prebieha boj o legitimitu náboženstva v spoločnosti.
Záver
Faktory ovplyvňujúce dnešnú kresťanskú vieru sú:
fragmentovanie veľkých filozofických diskurzov
spoločnosť, ktorá vníma rozum a vieru ako dichotómiu
spoločnosť konzumu a simulácie
politicko-filozofický boj o legitimitu náboženstva v spoločnosti
1FILIT: Otvorená Filozofická Encyklopédia. [online]. [cit. 2012-09-06]. Dostupné z: <http://ii.fmph.uniba.sk/~kravcik/filit/pojem.php?obl=Postmodernizmus+filozoficky>
2FILIT: Otvorená Filozofická Encyklopédia. [online]. [cit. 2012-09-06]. Dostupné z:
<http://ii.fmph.uniba.sk/~kravcik/filit/pojem.php?obl=Postmodernizmus+filozoficky>
3FILIT: Otvorená Filozofická Encyklopédia. [online]. [cit. 2012-09-06]. Dostupné z: <http://ii.fmph.uniba.sk/~filit/fvl/lyotard_j-f.html >
4Citácia v diele BARTH, Karl. Protestantská teologie v XIX. Století: svazek I. – prehistorie.
Přel. B. Vik.
Praha : KEBF v Praze, 1986., s. 393
5HUME, David. An Enquiry Concerning Human Understanding. Forgotten Books, 2008. Print. , s. 82
6Citácia v diele BARTH, Karl. Protestantská teologie v XIX. Století: svazek I. – prehistorie. Přel. B. Vik. Praha : KEBF v Praze, 1986., s. 428
7SHAKESPEARE, William. Hamlet: tragédia v piatich dejstvách. 1. vyd. Bratislava : HEVI, 1994., s. 57
8TILLICH, Paul. Systematic Theology. Chicago : University of Chicago Press, 1952., s. 3
9 BAUDRILLARD, Jean a POSTER, Mark. Selected writings. Stanford, Calif. : Stanford University Press, 1988., s. 13
10LINKER, Damon. Atheisms's Wrong Turn: Mindless argument found in godless books.
The NewRepublic. 2007., 10.12.2007, s. 3.
11Canadian Atheist: The origin of New Atheism. [online]. [cit. 2012-07-10]. Dostupné z: http://canadian-atheist.blogspot.com/2012/03/origin-of-new-atheists.html
12Canadian Atheist: The origin of New Atheism. [online]. [cit. 2012-07-10]. Dostupné z: http://canadian-atheist.blogspot.com/2012/03/origin-of-new-atheists.html
13Sam Harris a Daniel Dennett z USA, Christopher Hitchens a Richard Dawkins z Veľkej Británie
