So štúdiom čínskeho jazyka sa ponúkala aj možnosť letnej školy v Čine. To ma celkom zaujalo, aj keď som o tejto možnosti vedel už začiatkom prvého ročníka, začal som o tom uvažovať až na konci druhého semestra. Vtedy mi to opäť pripomenul jeden známy z internátu. Tak som si čínštinu zapísal a celý druhý ročník sa učil čínsky jazyk. Spočiatku to bolo len o tej možnosti ísť do Číny, ale postupne sa mi ten jazyk začal pozdávať. Tak na konci štvrtého semestra (alebo ak chcete druhého ročníka) sa začalo všetko riešiť. Letenky, víza a podobne. Vzhľadom k tomu, že sme dostali víza dosť neskoro, letenky sme si zakúpili len týždeň aj pol pred odletom. Mali sme na výber priamy let do Číny, alebo s prestupom v Dubaji. Vybrali sme si možnosť s prestupom v Dubaji. Cena letenky bola niečo cez šesťstodvadsaťosem euro, záležalo aj od pripoistenia. Cestou tam trval prestup štyri hodiny a cestou späť to bolo tuším dvadsaťjeden hodín. Teda na ceste späť sme mohli opustiť letisko a vidieť mesto. Zarezervovali sme si teda aj hotel v Dubaji na jednu noc, ak mám niečo povedať k cene, niekomu sa cena pozdávala inému zase nie. Dvadsaťsedem euro stála jedna noc v hoteli s tým že ráno o pol siedmej sme už boli na letisku (pri ceste späť). Aby som ale neodbáčal, leteli sme z Budapešti do Dubaja a z Dubaja do Pekingu, kde nás už čakal autobus. Ja milovník spánku som samozrejme využil každú príležitosť si pospať, či už v lietadle alebo v autobuse. Nespal som ale celú cestu do hotela, chvíľu mi trvalo kým som sa poriadne prebral z tak dlhého času stráveného cestovaním, ale podarilo sa. Prvé dojmy po ceste z Pekingu, nuž videli sme obrovské sídliská, akési rozľahlé továrne asi jednu takú tú tradičnú Čínsku budovu, ktorých som tam asi čakal viac. Ako študenti sme mali bývať na internáte, to sa však pre nás chvalabohu nestalo, miestne internáty nevyzerali práve najlákavejšie. Nie že by tie naše dostali päť hviezdičiek. Dostali sme teda hotel, ktorý platila hosťujúca univerzita v Tchien tine.
Prišli sme do hotela a dostali sme večeru, ktorú nám vybavil povedzme náš „sprievodca“ z univerzity. Bol som za to vďačný lebo tak isto ako milovník spánku som milovníkom jedla a po tak dlhej ceste ísť hladný spať, to by som asi neprežil. Na druhý deň nám začal program, ktorého súčasťou boli aj hodiny čínštiny, ktoré sme každé dopoludnie absolvovali. Po škole sme mali vždy nejaký povinný program, ktorý nám miestna univerzita pripravila. Náš „sprievodca“ sa snažil tento program striktne dodržiavať a keď sme sa ho neskôr pýtali, či by bolo možné tento program meniť odpovedal jasne nie. Nezáležalo to samozrejme len od neho, pochopiteľne je tam iný režim, zrejme si nemohol dovoliť len tak si meniť program. Z každého miesta kde sme boli potreboval fotky, niečo ako dôkazový materiál, že plán splnil. Vyriešili sme to teda tak, že miesta, ktoré sme mali povinne navštíviť sme aj navštívili, čas ktorý sme tam mali stráviť sme skrátili na polovicu. Tak nám potom ostal čas aj na naše vlastné aktivity a už to nebolo len o pozeraní „majestátnych“ komunistických múzeí, nového školského kampusu, ktorý bol mimochodom oproti našej malej univerzite v Nitre asi desať krát väčší, tak si asi viete predstaviť koľko sme sa tam nachodili.
Keď sa nám podarilo zjednať čas povinných prehliadok o polovicu pôvodného času, hneď sme si to namierili do krásnej Tchien tinskej záhrady, s leknami rôznymi druhmi stromov a mosty, ktoré prechádzali cez potôčiky. Pri parku bolo obrovské jazero kde sa plavilo nespočet malých lodiek s turistami. Úprimne som čakal v podobnom meste viac turistov ehem našej rasy. Bola to skôr rarita stretnúť bielych ľudí, preto si nás asi miestny často fotili. Aby som bol konkrétnejší samozrejme si fotili najme dievčatá. Slovenské krásky asi len tak bežný Číňan nestretne len tak na každom rohu. Pri jazere bolo aj Tchien tinské oko, na ktoré sme dostali odporúčanie radšej nechodiť. Zato skvelou vyhliadkou je televízna veža, alebo celým názvom Tchien-ťin po tien-š’ tcha. Hoci je v meste poväčšine hmla, ktorá vraj nie je smogom povedali nám, že ide len o vysokú vlhkosť, výhľadu to až tak neuškodilo, výhľad bol skutočne úchvatný. Vhodné je ísť podvečer, keď sa svetlá v mesta začínajú prebúdzať. V meste sme objavili aj kúsok domova, keď sme pri jednej z povinných prehliadok bývalého futbalového štadióna narazili na český pub. Nemali sme to ďaleko od hotela, tak sme tam strávili pár večerov, keď už sme mali dosť čínskych jedál v školskej canteene. Odporúčam navštíviť a dať si sviečkovú! Je to určite najlepšie sviečková široko ďaleko a to nemyslím len v Číne.
Asi po týždni sa náš výlet presunul do Pekingu, kde sme boli dokopy tri dni. Tu sa naše povinné exkurzie spojili aj s tými príjemnými. Zakázané mesto som chcel vidieť, ako sme čakali, už pred vstupom do vnútra to bolo preľudnené. Na vstupnej bráne fotka ich milovaného Maa Ce-Tunga dodávala bráne majestátnosť. Zakázané mesto bolo pekné, aj keď po chvíľke prehliadky mi prišlo, že všetky budovy sa podobajú ako vajce vajcu. Neskôr v ten deň sme sa dozvedeli, že o dve hodiny po nás navštívil Zakázané mesto aj Cristiano Ronaldo. Našou ďalšou zastávkou v Pekingu bol Oltár Nebies, kde bolo o poznanie menej ľudí, no stále neskutočná horúčava. Dostali sme rozchod na pol hodinu a tak som si to tam celé poriadne obzrel. Ak ste fanúšikom architektúry a prišli ste do Činy, tak určite toto miesto nemôžete vynechať. Našou finálnou zastávkou v Pekingu bol Čínsky múr, aspoň jeho malá časť. Keď že v lete je v Číne vysoká vlhkosť tak sme mali tú smolu, že sme videli Čínsky múr len za hmly. Nemali sme výhľad na to, ako sa tiahne cez hory ďalej za Pekingom, čo bola celkom škoda. Zážitok to bolo aj tak, páčilo sa mi ostré stúpanie a klesanie, ako múr opisoval hrebene hôr. Opäť sme mali rozchod, tento krát hodinu. Podarilo sa nám prejsť tisícšesťsto – tisícsedemsto metrov po múry, podľa krokomera.
Pár záverečných slov k Číne, ak hľadáte tradičné čínske trhy, áno nájdete ich aj v Pekingu aj v Tchien tine. V Pekingu sa nám dokonca podarilo stretnúť na trhu Slovákov. Čína má na predaj takmer všetko. Veľa vecí je gýčových, týka sa to aj týchto trhov, dá sa tu však nájsť pár pekných vecí, na ktoré vám doma môže sadať prach. Ja osobne som veľmi nešpekuloval a kupoval si len magnetky. Domov som mal priniesť aj taký ten tradičný čínsky klobúk, ktorý nosia Číňania pri práci na ryžovom poli. Na trhoch sa dá zjednávať, musíte byť trpezlivý a vedieť tú cenu potlačiť dole, hoci vám na začiatku ponúkajú veci za strašne vysokú cenu. Ja som mal tú smolu, teraz môžem povedať že šťastie, keď som si kúpil šach. Boli sme na trhu a už som mal sto chutí ísť preč, lebo som bol neuveriteľne unavený. Náhle ku mne pribehla jedna predavačka a začala mi vynukovať svoj tovar, nič z toho som nemal záujem kúpiť, pretože pôvodne sme potrebovali ešte peniaze na zaplatenie vstupu na Čínsky múr a do Zakázaného mesta, čo nám nakoniec opäť preplatila univerzita. Predavačka pôsobila naozaj presvedčivo a v spojitosti s mojou únavou som sa nechal ukecať. Kúpil som si malý prenosný šach, ktorý som vôbec nechcel, vyšlo ma to na štrnásť euro po zjednávaní. Všetci sa mi za to smiali, ja som bol z toho tiež z počiatku sklamaný, no teraz sa z neho naozaj teším. Mal to byť pôvodne darček pre sesternicu, ktorá tiež ako ja má rada šach, ale nakoniec som si ho nechal ja.
Ešte som si spomenul na jednu zaujímavosť, niečo k miestnemu režimu a jednom incidente. O tomto incidente nám rozprával šéfkuchár pracujúci v spomínanom českom pube v Tchien tine. Viaže sa to k jednej katastrofe z roku 2015. Išlo o výbuch skladu z ktorého sa uvoľnilo veľké množstvo kyanidu. Miestne médiá aj médiá u nás doma uvádzali, že o život prišlo stošesťdesiatpäť ľudí. V skutočnosti sa jednalo ale o tisíce mŕtvych, ktorý nezomreli len následkom výbuchu, ale aj uvoľnením kyanidu do vzduchu a vody. Rozprával nám to keď sme sa rozhodovali, či sa ísť pozrieť aj na pobrežie mesta a premýšľali sme, že by sme sa tam aj okúpali. On nás okamžite upozornil na to, keď po katastrofe na pobrežie vyplavilo tisíce uhynutých rýb. Komickejšie bolo ale to, že miestny tie ryby zbierali a servírovali to v reštauráciách. Nevedeli sme teda do akej miery tomuto príbehu máme veriť, ale kúpanie v mori sme si radšej odpustili.
Teda ako som už spomínal na začiatku, našou zastávkou po Číne bol Dubaj, aj keď len jednodňovou. Po prílete sme si to namierili rovno do hotela. Hotel bol blízko letiska, päť minút autobusom. Každý hotel v blízkosti letiska má svoj vlastný mikrobus, ktorý jazdí k letisku tuším každú pol hodinu. Hneď ako sme sa ubytovali, nechali sme sa odviesť na pláž, kde sme sa chceli schladiť vo vode. Schladenie sa nekonalo, voda mala teplotu tuším aj tridsať stupňov, čo nám však nakoniec neprekážalo a poriadne sme si užili Dubajské vlny. Na pláži sa nedá vydržať na priamom slnku dlhšie ako dve hodiny, tak sme sa pobrali hľadať nejaký dopravný prostriedok, ktorý by nás dopravil do centra. Objavili sme ukazovatele k nadzemnej dráhe, cesta k nej bola dosť dlhá, pochopiteľne nikto v takom teple nechodí pešo, my sme boli samozrejme výnimka. Cesta popri pobreží nás doviedla až ku nákupnému stredisku so slávnou lyžiarskou halou a dlho hľadanou nadzemnou dráhou. Do vnútra sme nešli, lanovka v budove vás donúti povedať si waau. V ten moment a v tom teple som mal sto chutí predrať sa medzi ľuďmi do vnútra a hodiť sa aj nahý do snehu. Už takmer polomŕtvych nás čakala ešte posledná zastávka, kam sme sa dostali nadzemnou dráhou, Burj Khalifa a jej hracia fontána. Po tom čo sme dorazili na miesto, sme sa tak trochu stratili v obrovskom nákupnom centre pod vežou a nevedeli nájsť cestu von k fontáne. Napokon sme ju našli, ja som mal tú česť vidieť až dve vystúpenia, bolo to skutočne nádherné. Na záver ešte spomeniem, že Slovákov stretnete všade, napríklad aj cestou k nadzemnej dráhe v Dubaji.
Tu končí naša letná škola v Číne, aj navzdory veľkej kritike čo sa týka niektorých vecí, sme si na letisku v Budapešti povedali, tento výlet naozaj stál za to a budeme mať z neho len tie najlepšie spomienky. Ostatne som neopísal všetko čo som tam zažil, niečo si nechávam len pre seba. Keď sa niekam vyberiete s dobrou partiou a poriadne si to tam užijete a zabavíte sa, tak to je skutočne na nezaplatenie. Ja som si to s tou našou užil a ďakujem im za skvelé spomienky.
Čo sa týka rozpočtu tak ku letenke sme dostali bonus od fakulty dvestopäťdesiat euro, tak povedzme, že ma letenka vyšla okolo štyristopäťdesiat euro. Ďalej ak pripočítam poistenie, hotel a vlastné výdavky zo všetkým ma táto kráľovská dovolenka vyšla na okolo sedemsto alebo osemsto euro. Ubytovanie v Pekingu a Tchien tine hradila univerzita, tak isto ako aj stravu a väčšinu vstupov počas exkurzií. Škola ponúka ďalšie možné letné školy, program erasmus a tuším pre doktorandov aj rôzne školenia v zahraničí. Na vysokú školu sa oplatí ísť nie len kvôli štúdiu, ale po novom už aj kvôli rôznim možnostiam, ktoré ponúka.