Mal som tú možnosť zúčastniť sa svadby v Kanade. Pozvala nás rodina, ktorá tam už dlhé roky žije, no pôvodom pochádza z Afganistanu. Nikdy som necestoval tak ďaleko. Povedal som si, prečo to nevyužiť, aspoň uvidím aké to tam je. Veľké mestá, prírodné unikáty...
Cesta bola dlhá. Na letisko som dorazil zničený, unavený túžiac len po spánku. Privítala nás nevesta aj s rodinou, no obzvlášť som tomu pozornosť nevenoval. Chcel som spať. Časový posun 6 hodín, a ja, ako čerstvý absolvent takéhoto dlhého výletu, som pocítil mierny ,,šok“. Telo potrebovalo oddych, tak som sa uložil rovno do postele.
Na ďalší deň nás čakali štedré raňajky. Či skôr obed. Naši hostitelia boli ústretoví a milí už od prvej chvíle. Hoci moja angličtina nie je práve najlepšia, s občasným zakoktaním som sa s nimi dokázal dorozumieť.
Z posunu času som sa spamätával celé dva dni. Telo nadstavené na štyri hodiny ráno, no hodiny ukazovali desať večer. S únavou som pociťoval tiež nudu a túžbu len a len po spánku.
V druhý deň nášho pobytu ženíchova rodina pozvala veľkú časť ich početnej rodiny k sebe domov. Nevesta ma vopred upozornila, že sa tam zrejme budem nudiť. Hostili nás ale jedlom, ktoré som ešte nejedol, čo ma - ako veľkého milovníka jedla, nesmierne potešilo. Keď sa už toto rodinné posedenie chýlilo ku koncu, opäť ma dostihla spomínaná únava z časového posunu, a opäť som len padol do postele a bol rád, že ležím.
Ráno na nás znovu čakali honosné raňajky, pri ktorých sa preberali debaty všetkého druhu. Nevestin otec a jej mama nám rozprávali o časoch, keď žili v Afganistane a o tom čo sa zmenilo po príchode do Kanady. Hovorili nám, že máme obrovské šťastie, že je u nás štúdium na vysokej škole zadarmo. Čo u nás, myslím, veľa ľudí berie ako samozrejmosť. V porovnaní s Kanaďanmi, my po škole nemusíme splácať pôžičku, ktorú oni potrebujú na štúdium, ak nie sú z bohatej rodiny.
Nevesta má ešte sestru a brata. Každý z členov rodiny si dal záležať na tom, aby sme sa cítili ako doma. Najviac to však bola nevesta, o ktorej som si vtedy pomyslel, že je ako moja Kanadská mama. Niekoľko dní sme strávili výletmi, napríklad pri Niagarských vodopádoch, v Toronte a aj pri jazere Ontário. Čím dlhšie sme tam boli, tým viac sa mi tam páčilo.
Otec mi rozprával, ako sa snaží komunikovať s deťmi. Hovoril o tom, aká je pre nich komunikácia dôležitá. Dobrá komunikácia je základ pre rodinu. Hovoril o tom, ako sa snažil pozvať svoju najmladšiu dcéru na pizzu. Vysvetľoval „nejde nikdy o to jedlo, ale práve o rozhovor s blízkym“.
Jedno ráno sa ma nevesta pýtala, či nás nerušili, pretože sa celá rodina rozprávali do piatej rána. Týkalo sa to svadby. Čudoval som sa, prečo až tak dlho. Veď predsa ráno je múdrejšie večera. Vysvetlila mi ale, že oni spať nepôjdu, dokým problém, spor alebo hádku nevyriešia. Toto mi vyčarilo úsmev na tvári a niekoľko krát som sa nad tým zamyslel. Presne takto by som si teda aj ja predstavoval komunikáciu s ľuďmi.
Svadba mala dve časti. Bola veľmi pekná, taká tradičná afgánsko-pakistanská. Ženích je Pakistanec, čo bol zaujímavý zážitok vidieť kombináciu týchto dvoch kultúr. Ako účastník som bol dokonca oblečený v tradičnom Afgánskom kroji. Druhá, tradičná časť svadby bola plná úprimných prejavov rodín oboch novomanželov. Ženích a Nevesta spolu chodili (ak som dobre rozumel) jedenásť rokov. Nechýbali ani slzy, skutočnej lásky.
Samozrejme, svadba bola bez alkoholu. Zozačiatku, ako nesmelý tanečník, som tvrdil, že by sa mi možno pár poldecákov hodilo. No osmelil som sa, a hoci som tanečné drevo, aspoň som pobavil ostatných. Na svadbe bolo cez tristo ľudí. Proste veľká rodina.
V deň odchodu sa s nami prišla rozlúčiť celá nevestina rodina aj so ženíchom a ešte zopár priateľov. Myslím, že to bolo najlepších desať dní tohto roku. Dúfam, že sa so všetkými čoskoro znova uvidím. Stali sa mi príkladom dobrej rodiny a dôkazom toho, že dobro na tomto svete ešte existuje.
