Vrátim sa o sto, alebo dvesto rokov dozadu na Slovenský vidiek, do miest, keď každý mal prácu, na ktorú sa hodil. Poľnohospodárstvo prekvitalo, obchod rovnako a človek nemal nejakú potrebu sa zamýšľať čo by iné chcel, mal totiž plnú hlavu roboty. Ako tak čas plynul, potreba ľudskej ruky ubúdala, začali sa využívať stroje, roboti, všetko sa začalo automatizovať. Pokrok je evolúcia, s tým musí človek počítať. Evolúcia prináša nové otázky, ktoré sa predtým nevyskytovali. Ľudia sú vnímavejší a neuspokoja sa len tak s hocijakou prácou, už aj „prostý“ ľud sa chce mať dobre. Možnosť pracovať v niektorých sférach ubúda, dôsledkom automatizácie, na druhej starne sa objavujú nové odbory, ktoré je možné pokryť.
Ručnej práce ubúda, teda je potrebné zamestnať ľudí v kanceláriách, bankách a spoločnostiach. Ako študent ekonomiky by to mohla byť jedna z mojich možností práce. Ale ako som už spomenul, človek sa zamýšľa nad životom, je vnímavejší a nechce len sedieť 8 hodín v kancelárií, chce od života niečo viac. Vidina takejto práce ma neuspokojuje, nie je to to pravé orechové. Ako každý mladý študent, tak aj ja snívam o podnikaní. Byť sám sebe pánom je pekná vidina do budúcnosti, točiť peniaze a podnikať, rozvíjať niečo, čo by ma ozaj napĺňalo. Skutočne podnikať z toho počtu študentov skúsi povedzme len štvrť a z tej štvrtky uspeje možno polovica. Riziko býva často veľké, sám vidím ako kopa tých čo s nadšením začala, tak aj veľmi rýchlo skončila. Nestíhajú splácať úver, sú stratoví, nejde to tak, ako očakávali.
Ísť do zahraničia je rovnako sen študentov. Pracovať pre veľké firmy, zarábať ťažké peniaze a potom prísť na Slovensko na drahom aute so zahraničnou ŠPZ a ukazovať sa, koľko som zarobil. Obdiv takým, ale koľkí tak naozaj skončia, koľkí budú len upratovať, alebo robiť takú prácu, čo je na Slovensku považovaná za podradnú. Síce za väčšiu výplatu, ale neviem, či by ma to osobne napĺňalo. Peniaze nie sú môj cieľ, cieľom je skôr vnútorné uspokojenie. Veď nás evolúcia posunula na vyššie myslenie. Nebudem predsa robiť niečo, čo ma nebaví. Rovnako by som bol ďaleko od rodiny a známych, no ak si priebojný typ, tak to nie je problém. Rovnako takých ľudí obdivujem, čo vedia sami odísť do zahraničia. Osobne z toho mám veľkú paniku, strachu treba čeliť, možno to raz vyskúšam, len preto, že sa toho bojím.
Ozaj možností je mnoho, všetko má svoje pre aj proti, je ťažké si vybrať z toľkých možností, keď ani neviem, či sa tam budem cítiť dobre, keď s tým nemám žiadne skúsenosti. Potom sú tu pracovné miesta, ktoré „nechcú“ mňa, vysokoškoláka, pre nedostatok skúseností, asi chcú, aby som ozaj pracoval od šestnástich do šesťdesiatich dvoch rokov. Udrieť sa ako pes nechcem, veď už nie sme dvesto rokov pozadu. Zo života chcem mať aj niečo viac, ako len školu, robotu a smrť. Toť dilema vysokoškoláka.
