Mal mizerný deň, nemal chuť sa s nikým rozprávať, stačilo, že len videl usmiatu tvár a už zúril. „Keď som mal ja mizerný deň budú ho mať všetci,“ a strčil do okoloidúceho dievčaťa, ktoré náraz nečakalo a okamžite spadlo na zem. Uvedomil si čo spravil a obzrel sa späť. Dievča ležalo na zemi a okamžite spustilo: „ty jeden idiot, čo to robíš ?“ Chlapca zamrazilo a len s ťažkosťou zo seba vydal: „ja...... som nechcel, prepáč bol som zamyslený, nevidel som ťa. Si v poriadku ?“ spýtal sa. „Nie ale tvoju pomoc nepotrebujem, vraj zamyslený..... videla som tvoj pohľad, videl si ma dobre!“ Začervenal sa, dievča ho zahnalo do kúta a on si uvedomil, že urobil hlúposť. „Aspoň jej pomôž vstať, keď si bol taký odvážny,“ povedal sám sebe. Opýtať sa nahlas či nechce pomoc bol ale problém, keď sa pozrel do jej nazlostenej tváre. Aj tak to ale skúsil lebo cítil vinu: „pomôžem ti ?“ povedal nesmelo. Dievča sa pokúsilo vstať samé, no jedna ruka sa jej podlomila. „Asi ju mám zlomenú,“ povedala piskľavým tichým hláskom.
Chcel jej pomôcť, ale odstrčila ho. „Od teba pomoc nechcem,“ povedala rozhodne. Vedel že urobil chybu a hnevalo ho to viac a viac. Navzdory, že od neho pomoc nechcela, aj tak jej pomohol vstať. „Vieš, veľmi ma to mrzí, moja sesternica robí na chirurgii daj mi šancu odčiniť to,“ povedal. Dievča sa prestalo mračiť: „fajn, náhle je z teba veľkodušný človek ?“ podpichla ho. Letmo sa na ňu usmial: „nie, len vzorný občan,“ odvetil.
Odprevadil dievča na chirurgiu kde ju okamžite zobrala jeho sesternica dovnútra. Dievča nemalo ruku zlomenú, ruka bola len narazená. „Ty si mi teda hrdina,“ povedala jeho sesternica Zuzka, ktorá jej prikladala studená obklad. „No vlastne on nie je hrdina, on je ten zlosyn čo mi to spôsobil,“ zo smiechom odpovedalo dievča. Chlapec sa začervenal a odvracal pohľad od Zuzky. „No ty hrdina, ale aspoň sa zachoval správne,“ hrdo povedala Zuzka. „Áno ale hnevám sa na neho stále, ako sa vlastne volá ?“ spýtalo sa dievča. „Hej ja som stále tu,“ vyskočil rázne, „Volám sa Dávid. A ty si ?“ Dievča sa postavilo zo stoličky a slušne sa predstavilo: „Som Klára, teší ma. Ruku máš v poriadku nie je to nič vážne,“ hovorí Zuzka. „Ďakujem vám obom, asi by som mala už ísť domov, čaká ma mama a ja som si mobil nechala doma.“ Dávid sa stále trápil tým čo urobil, mal pocit, že by sa patrilo ju odprevadiť domov. Zdalo sa mu, že to dievča ho má ale dosť a radšej tam ostal ticho stáť.
Klára sa rozlúčila a odišla z ordinácie. Dávid tam ďalej postával a premýšľal nad tým čo povedať. Nenachádzal správne slová a chcel nenápadne odísť, kým jeho sesternica bola zaneprázdnená druhým pacientom. Zuzka ho ale zbadala: „niekam ideš?“ opýtala sa. „Ehh no vlastne už by som rád išiel domov,“ odpovedal. „Posaď sa,“ povedala. Dávid si poslušne sadol a čakal čo sa bude diať. „Máš nejaký problém ?“ spýtala sa ho celá zvedavá, „nie... ja len... mal som mizerný deň.“ Zuzka mu rozumela zo všetkých príbuzných najviac, starala sa o neho a trávila s ním viac času ako ktokoľvek iný z rodiny. „To vidím, ale to dievča si to nemuselo odniesť,“ usúdila Zuzka. „Viem už mám toho ale po krk. Nebaví ma predstierať, že som spokojný zo všetkým. Mám pocit že mi nikto nerozumie, akoby som sem ani nepatril, mal som sa narodiť skôr!“ sklonil hlavu a položil si ju do dlaní. „Pozri si mladý a s tým má v tvojom veku problém každý, pritom ste všetci rovnaký, pozri na to dievča, chceš povedať že ste si nerozumeli?“ pozrela sa na neho spýtavým pohľadom. „Mám pocit, že je akurát tak na mňa dobre nahnevaná. Pôjdem už domov, ahoj,“ rýchlo sa rozlúčil a odišiel.
V hlave mal strašný zmätok, nie preto že niekomu ublížil, vlastne mu to bolo ľahostajné. Bol proste taký. Jeho konanie bolo chaotické. Sám sa nemal príliš rád, nechcel byť sám sebou, všetko mu na sebe vadilo. Liezol si na nervy a trápil ho pocit menejcennosti, dostal sa do veľkých depresií, tak sa sám rozhodol chodievať ku psychológovi. Hnev dusil v sebe a to viedlo k tomu, že vedel vybuchnúť tak, že nevedel či má plakať, kričať alebo si vybiť zlosť na niekom inom. Bol strašne žiarlivý a neznášal ostatných už len za to, že sa majú lepšie ako on. Súťaživosť v ňom ho síce posúvala ďalej, no svoje pocity nedokázal kontrolovať. Stále sa snažil zo všetkých síl ísť si za svojím, niekedy to proste nejde a to ho štvalo najviac. Nedokázal nechať veci len tak, keď niečo miloval tak sa toho nedokázal pustiť.
Bola streda, Dávid mal už po škole a ako každú stredu išiel za psychológom. „Dobrý deň“ pozdravil zdvorilo. „Ahoj Dávid“ odvetil muž v stredom veku, pôsobiac sebavedomo. Mal Dávida prekuknutého. Sedenia vyzerali skôr ako rozhovor dvoch kamarátov, ako terapia. Vždy vedel keď ho niečo trápilo. Dávid bol až po uši zaľúbený do dievčaťa, ktoré ho bralo ako ďalšieho kamaráta. On sa od nej ale nevedel odtrhnúť. Boli dosť rozdielny, ona mala všetko čo si mohla priať, drahé dovolenky a oblečenie, veľa kamarátok. On bol presný opak, videl v nej aj niečo ako svoj vzor, niekto kým by on chcel byť. Nebyť len priemer ale chodiť kam si on zmyslí, predstavoval si seba a ju ako spolu trávia leto na dovolenke v nejakej drahej destinácii. Jeho súťaživosť ho nútila hľadať nápady ako si zarobiť a ako držať krok. Psychológ vedel aj toto a vedel že mu táto posadnutosť neprináša nič dobré.
„Ako si sa dnes mal,“ spýtal sa. „V škole bolo dobre, čas prejde rýchlo, keď zamestnáte svoju myseľ, horšie je to po škole. Nemám čo robiť, úlohy mám hotové hneď, a potom začnem premýšľať a som v tom,“ vyletelo z neho ani sa sám nestačil čudovať. „Už som ti povedal skús robiť nejaký šport, alebo skús hrať na nejaký nástroj, čokoľvek, len neseď doma sám. Ako sa má tá tvoja láska, akože sa to volá ? Tereza ?“ spýtal sa psychológ. „Terka, áno, volal som ju von, no povedala, že sa má veľa učiť a potom chce ísť von na nákupy. To nie je nič pre mňa, už som to pár krát s ňou absolvoval. Dokáže ma ale vytočiť, stále keď s ňou nejdem ja, väzme si iného kamaráta, dokáže ma to vytočiť ach....“ keď to dopovedal zosmutnel, najradšej by si zakričal na celú miestnosť. Psychológ chcel uvoľniť atmosféru vedel že vie veľmi rýchlo prejsť na iné myšlienky. „Pozri nebuď hlúpy, len ťa provokuje a ty hlúpy nie si, chodíš sem mesiac, mám tu takú tradíciu si poctivý, čo takto si začať tykať, som Milan,“ odvetil plný nádeje že sa chlapec chytí. Dávid sa usmial a podal mu ruku „Dávid,“ predstavil sa. Chodil sem rád aj keď sa snažil, aby ho nikto nevidel, pretože sa za seba dosť hanbil. Hodina mu tu vždy prešla rýchlo a on sa zo zvýšeným sebavedomím vracal domov.
V diaľke videl známe dievča. „Nie to nemôže byť ona,“ povedal si a chcel to rýchlo otočiť za najbližší roh, neskoro. Klára, dievča, ktoré zrazil k nemu už bežalo. „Ahoj, vyzeráš spokojne, na rozdiel od nášho minulého stretnutia.“ Celý zmetený nevediac čo povedať len prikývol hlavou. Chcel rýchlo odísť, no Klára skočila pred neho. „Dlhuješ mi niečo, myslím za tú ruku,“ usmiala sa. „Dlhujem ? veď som sa ti už ospravedlnil,“ vykročil smelo. „To nestačí, myslím, že by si ma mal niekam pozvať, ako kamarátku samozrejme, predsa si nemyslíš, že by som niečo chcela mať s nervákom ako si ty,“ odpovedala výsmešne. „Fajn, tak dnes večer pred školou, ak sa nebojíš, že ťa opäť zrazím k zemi.“ Dievča sa usmialo: „môže byť, možno by si sa mal báť ty.“
