reklama

Stratený v sebe samom III

Podarilo sa mu na chvíľu zaspať, keď sa zobudil chvíľu akoby sa na nič nepamätal. Asi po piatich minútach si na všetko spomenul. Chvel sa zlosťou aj strachom. Nevedel čo má robiť....

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

...len tak ležal a premýšľal nad tým, čo videl. Prečo to urobila? Prečo sa tak zachovala? Prečo? Nedokázal to pochopiť ako niekto kto ho ľúbi, môže niečo také spraviť. Po chvíli začal plakať, nedokázal to ovládať a sám sa tomu čudoval. Veď on predsa neplače. Dávid sa postavil zo svojej postele, a chcel sa dať do poriadku kým nebol nikto doma. Nechcel aby ho mama či otec videli v takom stave. Postavil sa pred zrkadlo videl svoju zmraštenú tvár plnú sĺz. Len neveriacky krútil hlavou a začal ešte viac plakať ako malý chlapec, ktorému zobrali hračku. Zajtra mal ísť do školy a on si nevedel predstaviť, ako bude zajtra v škole vedieť fungovať. Nevedel sa upokojiť mal v sebe zmiešané pocity tak začal nahlas kričať. Jeho svet sa zrútil. Jedinú pomoc ktorú mal bol Milan. Rozhodol sa mu zavolať.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Haló, Dávid si to ty?“ ozval sa Milan. Odpoveď neprišla, z telefónu sa ozvali len slabé vzlyky. „No tak Dávid odpovedz mi, si v poriadku? Hovor so mnou!“ pokúšal sa donútiť Dávida rozprávať. Dávid nevedel čo povedať, ako vôbec začať. „Ona už niekoho má,“ vyšlo z neho. Milan sa v duchu pousmial no vedel, že musí postupovať profesionálne a tak chcel proste chlapca povzbudiť. „Tereza? O áno, nebudem ti tu vykladať že som ti hovoril dávaj si pozor, lebo som presne vedel ako budeš na niečo také reagovať,“ začal Milan. Chvíľu bol ticho, chcel si dobre premyslieť čo Dávidovi povie: „Nebudem ti hovoriť tie otrepané frázy, že sa to stáva každému, ani nič motivačné, už ťa poznám nejakú tú chvíľku, ale najlepšie asi bude keď to zo seba dostaneš, hlavne to v sebe nedus. Môžeš zajtra prísť a porozprávame sa, teraz je už neskoro, ale zajtra si na teba nájdem čas. A hlavne začni rozmýšľať triezvejšie, nie neboj sa nezrútil sa ti svet.“ Dávid sa trochu upokojil a zhlboka sa nadýchol. Roztraseným hlasom odpovedal: „Neviem čo mám robiť, cítim sa ako dvanásť ročná baba.“ Milan sa v duchu pousmial, spomenul si na svoju prvú lásku. „Vieš ťažko ti poradím čo máš robiť, to záleží od teba čo si z toho zoberieš, či sa budeš ľutovať alebo pôjdeš ďalej a zistíš že za to nestála,“ zhodnotil Milan. „Chodíš už ku mne dlho a teraz sa ukáže či si sa niečo naučil, tak ma prekvap. Musím už končiť, zajtra ťa čakám o tretej,“ a zložil. Dávid ostal zmätený čakal že ho niekto poľutuje, no Milan mal pravdu, nebol prvý ani posledný komu sa niečo podobné stalo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na druhý deň ráno sa zobudil s pocitom prázdna, s ktorým zaspával. Chvíľku mu trvalo kým si všetko ujasnil, no celkom pokojný sa vybral do školy. Hneď ako prišiel do školy všimol si na chodbe Terezu, chcel sa jej vyhnúť a tak sa zaplietol medzi dav študentov. V triede si sadol na svoje miesto a tváril sa ako by sa nič nestalo. Na obede stretol Kláru, ktorá si k nemu prisadla. „Ahoj, ako to ide?“ opýtala sa ho veselo. „Je mi fajn, a čo ty?“ tváril sa že javí záujem. „Nevyzeráš že ti je fajn, vyzeráš ako by si plakal, stalo sa niečo?“ opýtala sa znova. „Naozaj som v pohode, len som sa zle vyspal,“ rukami si zakryl tvár a predstieral únavu. „Vieš poznám keď niekto plakal, veď som predsa žena, predo mnou to neskryješ, no tak čo sa stalo?“ kamarátsky ho drgla. „Do to ho ťa nič nie je, staraj sa radšej o seba,“ Dávid si opäť spomenul na včerajšok a začal byť nervózny. „Vieš čo fajn, ako chceš tak si trucuj, ale potom keď sa budeš náhodou chcieť vyspovedať tak nabudúce tu pre teba už nie som,“ odpovedala urazene Klára. „Nikto ťa tu aj tak nechce tak si choď, nepotrebujem ťa,“ vyhlásil. Klára len krútila hlavou a nechápala čo sa deje, prišlo jej smutno: „Naozaj to chceš?“ opýtala sa. „Áno choď nechcem ťa už vidieť!“ odpovedal nervózne. Klára sa postavila od stola a bez ďalšieho slova odišla.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po škole rýchlo uháňal na sedenie, konečne sa chcel zbaviť toho tlaku čo ho ťažil. Vošiel do miestnosti Milan tam už na neho čakal. Dávid si sadol a dal si hlavu do svojich dlaní, stále nemohol pochopiť prečo to spravila, aký mala dôvod. Milan sa na neho pozrel a z úsmevom ho pozdravil: „Ahoj nešťastník, tak čo, no ukáž sa, vyzeráš strašne.“ Dávid mu porozprával o všetkom čo sa stalo a dúfal, že ho ten zvláštny pocit paniky a strachu opustí. Nestalo sa, Milan mu nevedel viac pomôcť len zopakoval to čo povedal včera po telefóne. „Teraz ľutujem jednu vec, vynadal som tomu dievčaťu, ktoré som zhodil na zem. Celkom sme si rozumeli a ja som ju poslal preč,“ zamyslel sa Dávid. Milan zbystrel: „To je dobre že si uvedomíš čo spôsobíš svojmu okoliu i keď neskoro, stále sa to dá napraviť, ona nemôže za to čo sa ti stalo.“ „Ja neviem, keď odchádzala bola naozaj smutná,“ uvedomil si čo spravil, len neveriacky krútil hlavou. „Máš pravdu, asi by som ťa mal počúvať,“ Dávid sa konečne usmial. Milan sa hlasno zasmial: „No konečne si to celé pochopil, no ale hlavne počúvaj seba ja ťa len usmerňujem.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Sedenie sa skončilo Dávid kráčal domov zo zvesenou hlavou, sedenie mu prospelo no aj tak mal plnú hlavou myšlienok a otázok, ktorých by sa najradšej zbavil. Spomenul si na Kláru, bolo mu ľúto čo povedal. Rozhodol sa to skúsiť napraviť aj keď nedúfal, že sa mu to podarí. Na druhý deň v škole ju zastavil na chodbe: „Máš čas, ja... chcel by som sa s tebou porozprávať.“ Rozčúlene na neho pozrela: „Ach... dobre, fajn ale len chvíľu ponáhľam sa.“ Zhlboka sa nedýchol a začal: „Je mi to ľúto čo som povedal, bol som nahnevaný, niekto koho mám naozaj rád ma sklamal,“ zvesil hlavu. Klára sa na neho pozrela a posmešne odvetila: „A čo má byť aj mňa niekto koho mám rád sklamal a nekrčím tu na všetkých.“ Dávid pokračoval: „Ja viem že.... vlastne neviem kto ťa sklamal, ale pozri nevieš o mne všetko.“ Klára len ďalej krútila hlavou: „Ani ma to nezaujíma čo o tebe neviem a vlastne to ani vedieť nechcem.“ Dávid nevedel ako ju má presvedčiť aby ho počúvala: „Pozri naozaj ma to mrzí, viem že som sa správal hlúpo, ale nemôže ťa to až tak hnevať, veď sa predsa nič také nestalo, len som proste vybuchol,“ snažil sa uľahčiť si svoju situáciu. „Nič sa nestalo? možno nie ja len... neviem, už musím ísť prepáč,“ celá zmätená sa rozbehla od neho preč. Dávid už ničomu nechápal. „Čo sa jej do pekla stalo?“

Konečne piatok, Dávid sa už tešil že si od toho všetkého oddýchne mal poslednú hodinu, zazvonilo. Pobalil si všetky veci a pobral sa domov. Na chodbe v diaľke zahliadol Terezu premýšľal ako by sa jej asi mohol vyhnúť, ale bolo už neskoro. „Ahoj, nejako sa mi neozývaš, čo sa s tebou deje? Alebo si si našiel inú, čo?“ podpichovala. „Ahoj, ja.... nie nemal som čas prepáč,“ odpovedal z roztraseným hlasom. „Je ti niečo? Nevyzeráš dobre, mali by sme niekedy zase vybehnúť von čo ty na to?“ opýtala sa Tereza. „Vieš ja nemôžem niečo sa stalo a.... nemôžem, už musím ísť, prepáč,“ snažil sa vykrúcať. Nedokázal už skryť stúpajúcu nervozitu a tak račej rýchlo zutekal k východu. Vybehol von zo školy, no Tereza bežala za ním. „Hej počkaj, čo sa s tebou deje?“ spýtala sa. Dávid to už nevydržal a vybuchol: „Fajn vieš čo sa deje? Chceš to naozaj vedieť? Vlastne neviem o čo ti ide, ale mala by si si rozmyslieť s kým naozaj chceš byť. Ale asi si si to už rozmyslela keď chodíš poza môj chrbát s niekým iným!“ vyletelo z neho. Tereza ostala prekvapená: „A to vieš odkiaľ, kto ti to povedal? Nie je to pravda!“ bránila sa. „Pretvarovať sa nemusíš, videl som ťa, baví naťahovať druhých však?“ pokračoval Dávid. Tereza si uvedomila, že už to nemá zmysel ďalej skrývať: „No áno dobre, možno už niekoho mám, ale vybrala som si dobre, ty si... proste ty, Martin je už dospelejší, vie ako sa má správať,“ odpovedala mu Tereza. Dávid sa pousmial: „Dobre teda tak nech sa ti darí s tým tvojím Martinom,“ otočil sa jej chrbtom a odišiel.

Dávid prišiel domov, zložil si tašku a pohodlne si ľahol na gauč. Z ničoho nič sa začal smiať. Sám nemohol uveriť tomu čo sa práve stalo. Bol na seba prvý krát v živote skutočne hrdý. Už sa necítil ustráchane ani smutne, bol spokojný, cítil že sa mu uľavilo. Ale predsa tu bolo ešte niečo, osoba s ktorou sa chcel udobriť. 

Ronald Szapáry

Ronald Szapáry

Bloger 
  • Počet článkov:  47
  •  | 
  • Páči sa:  0x

The tears are welling in my eyes again I need twenty big buckets to catch them in And twenty pretty girls to carry them down And twenty deep holes to bury them in. Zoznam autorových rubrík:  PríbehyZ cestovaniaSpoločnosť, myslenie, postojeSúkromné

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu