Na Slovensko prišiel chlapec, sám, opustený, nikým nechcený. Pochádza z krajiny preslávenej terorizmom a násilím. Nepoznal náš jazyk, vedel len niečo málo po anglicky. Vedel, že chce ísť za lepším životom a nájsť si prácu a v kľude si žiť svoj život. Keď sem prišiel, mal 20 rokov a chcel pokračovať do Nemecka. No deficit peňazí spôsobil, že sa musel zamestnať na pár mesiacov, aby mohol pokračovať.
Pracoval v Trnave v závode Citroen, kde sa naučil po slovensky. Rozhodol sa ostať na Slovensku a pracovať v závode. Zarábal si na bývanie a stravu. Každým dňom sa zdokonaľoval v slovenčine a poznával slovenské tradície. Po dvoch rokoch práce sa rozhodol pre štúdium Medicíny na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach.
Pre získanie financií na štúdium, stravu a ubytovanie využil pomoc štátu pre zahraničných študentov. Ku svojmu počudovaniu mal dobré výsledky, tak sa rozhodol zostať a doštudovať. Po šiestich rokoch tvrdej driny, snahy a nekonečných hodín učenia sa nakoniec dostal červený diplom. V očiach doktorskej komunity v našom meste sa stal niekým, kto sa dokázal vypracovať z nuly na hor prakticky bez pomoci. Len vlastným odhodlaním a silami. Bez pomoci rodičov či známych. Z cudzinca sa v krajine, o ktorej ani nevedel, že existuje, stal vážený a inteligentný človek.
Tento článok nemá poukázať na momentálnu situáciu v Európe, ani o zvýhodnení zahraničných študentov, či utečencov. Má ukázať, ako sa dá z ničoho dosiahnuť niečo.
