Domulova trieda - úryvok

Písmo: A- | A+

Úryvok z pripravovanej knižky. (Snáď sa ju raz podarí dokončiť) Je možné, že sa tam objaví preklep, alebo hrúbka, ktorú som si nevšimol. ;) Prajem príjemné čítanie.

II. Kapitola, Zmoknutý chlapec

20. 12. 1918

Nessen stojí v jednej z uličiek Londýnskeho Portlandu, čaká kým prejde drožka, aby sa mohol dostať na druhú stranu do Baker Street. Z koča na neho prstom posmešne a s nechuťou ukazuje smiešna postava s cylindrom. Zábavné klobúky. Čím je dlhší tým to vyzerá hlúpejšie. Možno pod nimi skrývajú obrovský odhalený mozog. Rád by som sa viezol v drožke. Kašľať na drožku, stačila by strecha nad hlavou a chleba. Nessen prebehne cez ulicu, napriek pouličnému svetlu v tej tme nie je nič vidieť. Na mokrých kamenných dlaždiciach mu vyletia obe nohy do vzduchu. V lete sa stihne otočiť a dostane ranu od tvrdej zemi. Od bolesti ani nezapípa, nemalo by to význam. Nie je tu mama, ktorá by mu boľačku pofúkala. Zanadávať pomôže, ide sa ďalej s rozbitou papuľou. Každý kto má domov, je doma, alebo je na ceste domov. Aj pouličný fidlikanti, zlodeji, žobráci a tie milé tety v krátkych sukniach, ktoré sa vždy usmievajú a postávajú na rohoch sú niekde zalezené. Nessen vie, že ak si rýchlo nenájde miesto, kde by mohol byť v teple a suchu, môže ho to stáť život. Chytiť chorobu na ulici nie je ani z ďaleka dobrý fór. Špinavý Tom takto zomrel. Spadol do studenej vody. Nečas bol ako teraz, chladné zimné dni. Dokonca aj snežilo. Deň po studenom kúpeli začal strašne kašľať, zvracal a ráno ho Skotland Yard odpratával z ulice. Ten dážď je naozaj studený. Názov Baker street evokuje, množstvo pekární na ulici. To nebola pravda, dostala názov podľa svojho zakladateľa Williama Bakera. Široko ďaleko je tu len jedna pekáreň. A tam by sa Nessen rád dostal. Pec nikdy nespí, len ak pekár umrie. Aj to len jeden deň, kšeft preberá dedič zosnulého. Pec potrebujú vyhriatu hneď ráno. A pracuje sa do neskorého večera. Hmm, booože vôňa čerstvého chleba, on už od rána nejedol. Raz sa mu podarilo dostať do domu pekára. Pekársky učeň zabudol zavrieť okno, dobrák jeden. Ak ste sedem ročný chlapec v deravej košeli bez rukávov. S odratými nohavicami. Topánky? Nemali špičku, aby v nich držali nohy, medzi palcom a ostatnými prstami si previazal šnúrku. Praktické riešenie, ak vám stále rastú nohy a nemáte na topánky. Nie že by toto riešenie bolo pohodlné, bolo jediné. No povedzte váhali by ste sa za takýchto podmienok vkradnúť do vyhriatej izby? Nessen to skúsil, nemal čo stratiť. Výprask prebolí, keby ho našli a chytili. Pre malého chlapca bola noc strávená na koberci v pracovni najkrajším zážitkom za čas strávený na ulici. S podobnou myšlienkou sa pohrával aj dnes. Nemusí to byť izba na poschodí, stačila by komora. Miesto, kde sa môže usušiť. Domy na ulici boli pozatvárané. Nikde nikoho.

Počkať, tam v diaľke nekonečne dlhej cesty, je svetlo v tme. Že by to odtiaľ šla tá voňa? Priblížil sa ku schodom štvorpodlažného obytného domu. Našiel to čo chcel. Opodiaľ na druhej strane ulice pred pivničnou pekárňou stojí koč. Hladný zazobanec si objednal veľkú objednávku? Musí sa dostať bližšie, keď tí dvaja poskokovia vylezú zo skladu s ďalšou várkou pečiva, to bude jeho chvíľa. Prebehol na druhú stranu a schoval sa za tú škaredú valcovitú vec, ktorej nevedel prísť na meno. Oblepená novinami a plagátmi, vrstva za vrstvou. Novinový stĺp si toho musel pamätať. Super zásobáreň papiera na zakladanie ohňa. Stačí zošklbnúť pár strán, kresadlo ukradol na trhu, no a drevo? Bolo k dispozícií v každom parku. Spáliť sa dalo všeličo z ulice, bol z toho smrad ale hlavne, že to horelo. „Teraz!“ Potichu pribehol k najbližším schodom susediacim s pekárňou. „Poskokovia sú zamestnaný, stále nakladajú, poďme na to.“ Ticho ako duch vbehol do pivnice. Tu to ale vonia. Hmm... v momente mu začalo bruchu dávať na známosť, že od rána funguje na prázdnu nádrž. Obrovský pivničný priestor sa rozprestieral pod celým domom. Uprostred hlinená pec, strop sa mu zdal dosť vysoký. Komín od pece ku stropu musel mať odhadom tak dva metre. Samotná pec v tvare kruhu mala okolo dvoch metrov na výšku a tri na šírku. „Keby ma chytia hodia ma do pece?" Pekár si rozložil okolo nej stoly. Spolu vytvorili obrovský štvorec. Ostal tam malý prechod, kadiaľ sa dalo dostať von, alebo dovnútra. Na stole mal rozložené ingrediencie. Múka, veľa múky, vedrá s vodou, droždie, rasca. Vrecia s múkou boli uskladnené úplne vzadu v regáloch. Tie tvorili bludisko, nebude problém sa skryť. Od vchodu boli pri stene rozložené ďalšie stoly a nad nimi poličky. Tiahli sa až dozadu, k regálom. „Útulné miesto, dnes spím v hoteli. Z poza pece sa vynoril mladý pekár. Vysoký asi stoosemdesiatpäť oblečený v bielom, v pekárskej zásterke. Malá briadka a modré oči. Sympatický, keď ste na ulici ľútosť ide bokom. Aj keď sa niekto zdá byť dobrák. Ale neväzme si toho tak veľa. Musí mu to odpustiť. Nessen vliezol pod stôl pri dverách na pravej strane a po štyroch sa štveral do rohu kde bolo prítmie. Stoly mu poskytli perfektné krytie.

Chvíľu čakal. Keď to tu zabalia pôjde rovno dozadu. Vysoký chlap sa obšmietal okolo pece, poskokovia sa opäť objavili a opakovane vytrácali von s pečivom v drevených bedničkách. „Pán Gróf je rád, že s vami môže obchodovať. Vždy si rád pochutná na vašom pečive. Aj jeho hostia. Tu je vaša odmena.“ Povýšenecký dvoran podáva mladému pekárovi peňažnú odmenu, bankovky. „Dovidenia."

„Ďakujem šľachetní páni, odkážte grófovi, že ho srdečne pozdravujem. Dovidenia a šťastnú cestu.“ Rozlúči sa pekár. Ešte chvíľu sa potáca po okolí, zloží si zásteru a odchádza aj on. Zatvára za sebou dvere a zacvakanie zámku dá Nessenovi najavo, že je vzduch čistý. Nastalo príjemné ticho rušené praskaním dreva v peci a tlmeným zvukom dopadajúcich kvapiek. Nessen bez obáv vyliezol z pod stola. Vedel, že pekár sa vráti len nad ránom. Nachystať veci, zakúriť. V peci bolo dosť dreva, to vydrží do rána. Vykurovala celý pekárov dom, neslúžila len na prácu. Konečne si vyzul premočené topánky bez špičky. Nohy mal studené a skrehnuté, celkom v nich stratil cit. Aj deravá košeľa bola mokrá. Musela dole, aj nohavice, všetko muselo dole. Oblečenie sa dalo žmýkať. Poukladal svoje veci k peci. To je ale teplúčko, do hodiny to vyschne. „Čo tu robia tie vedrá, tak blízko peci? Tá voda musí byť..... horúca.“

Keby si jedno požičal... má ich tu dosť. Vzal si jedno, položil ho priamo pred pec a postavil sa doň. „Ahhh,“ slastný pocit, nohy oziabalo, ale aspoň vedel, že ich ešte má, keď to cíti. Nebude mu ich majster chirurg musieť odrezať. Zvyšok tela zohrieval teplý vzduch víriaci sa okolo. „Tú vodu používa na chlieb, niekto dostane mimoriadne slaný chlieb,“ uškrnul sa. Ako tam tak stál, užíval si luxus a čas plynul, bolo čoraz ťažšie a ťažšie udržať sa v bdelom stave. Už mu nebola zima. Bolo tu horúco. Vystúpil si z vedra utrel si na jeho pomery čisté nohy do pekárovej zástery. Otvoril železné padacie dvere kutáčom a ešte priložil. Nebolo to nutné, ale chcel mať pocit že je "ako doma.“ Všetko už bolo suché, tak si to vzal. „Spať v ňom nebudem, mám pocit, ako by na mňa už prirástlo. V každom hoteli je posteľ, ale kde len je?“ Premýšľal. Zadíval sa na vrecia múky a usmial sa. Nahádzal si ich päť vedľa seba po dĺžke. Vzal si kuchárovu zásteru, do ktorej si utrel nohy. Ostal tam po nich čierny fľak, odtlačky jeho nôh. Svoje oblečenie poctivo uložil do komínika vedľa seba. Ľahol si na vreca a po ležiačky žužlal jeden veľký chlieb, ktorý našiel. Pozeral do stropu a premýšľal, ako z toho všetkého von. Netúžil byť ďalší rok na ulici. Ak to takto pôjde ďalej, jednu studenú noc si nebude schopný nájsť miesto na spanie. A bude po ňom. Chuť žiť mu nechýbala, nechcel byť ďalšia detská mŕtvola v poradí. Hlava pracovala, telo bolo ale tak unavené. Myšlienky sa strácali jedna medzi druhou. Ľavou rukou sa prekryl kuchárskou zásterou, v druhej stále držal chlieb a sem tam do neho zahryzol. Praskanie v peci pôsobilo, ako dobrá uspávanka. Už to dlhšie pri vedomí nevydržal. Chlieb spadol na zem. Nessen sa ponoril do hlbokého spánku. Nebolo treba byť v strehu, ako keď spával vonku. Bol v bezpečí medzi regálmi s múkou, droždím, rascou a soľou.

08. 04. 1916

-Nie milostivá, nemôžete tu zostať pracovať. Naša pani nemá dosť peňazí na toľké služobníctvo.“ Ohradí sa na ženu s malým chlapcom, skrývajúcim sa za jej chrbtom hlavný sluha. Žena so slzami v očiach a strachom v srdci potichu vzlyká. V živote nepociťovala takú obavu. Celá sa klepala, malý chlapček ju silno stískal ručičkou. „Mamička prečo plačeš?“

-„To nič Nessen, mamičku to prejde.“ Hodí na chlapčeka svoj úsmev vysoká čiernovláska.

-„Prosím, tú prácu potrebujem, ja nemám kam ísť. Pri Grófke som pracovala tak dlho. Dovolila mi tu bývať aj s chlapcom. Budem pracovať viac a za menej, prosím len ma nevyhadzujte na ulicu.“ Komorník Len krúti hlavou a nereaguje na akékoľvek prosby. „Je mi to ľúto madam, zbaľte si prosím veci a opustite toto sídlo. Kľúče od izby pred odchodom odovzdajte mne. To je moje posledné slovo.“ Dlhý muž vo fraku sa na päte otočí a odíde z chodby do miestnosti pre služobníctvo. Žena v bielej košeli a dlhej čiernej sukni sa z predstavy, že ona a jej syn budú bezdomovci zloží s plačom na zem. Strach a pocit bezmocnosti si ju podali a nedali jej vydýchnuť. Čo teraz povie synovi, Má mu klamať? Pravda je príliš krutá, klamať napriek tomu nebude.

 „Nessen, teraz budeme musieť byť silný, ale my to spolu zvládneme.“ Hovorí svojmu najväčšiemu pokladu cez slzy.

-„Dobre maminka spolu to zvládneme.“ Hodí sa jej okolo krku chlapec. „Neboj sa, už som veľký, ochránim nás. Keby ťa chcel niekto uniesť, alebo ti urobiť zle, zbijem ho!“

-„Fíí ha, tak to sa nemusím báť, keď mám pri sebe takého hrdinu.“ Zodvihla si ho na ruky a plač striedal prehnane euforický stav. Jej najväčšia slabosť, bola aj najväčšia radosť. Vedel kedy je potrebné ju rozveseliť. Veci, ktoré si pobalila sa zmestili do malého vaku. Svoj mal aj Nessen. Pred rokom by sa do neho vtesnal aj sám. Chlapec rástol ako z vody. A čo bolo kedysi, už nie je dnes. Jedného dňa bude vyšší ako pán Gróf. K tomu mu chýba ešte niekoľko rokov, dočká sa.

-„Ste pobalená milostivá?“

-„A... aáno pane, som.“

-„Výborne tak mi môžete odovzdať kľúč.“ Nastrčí ruku komorník.

Žena chytí chlapca za ruku a ťahá ho preč. Strčí kľúč do komorníkovej ženskej dlane a odchádzajú z malej izby. Schádzajúc po schodoch honosnej vily sa Nessen nostalgicky rozhovorí: „Mal som rád svoju postieľku a našu izbičku.“

-„Ja viem, viem aj ja som ju mala rada.“ Preskočí jej hlas.

„Ale kdekoľvek budeme spolu budem to tam mať rád. Tam kde si ty, je domov a budem to tam mať rád.“

Žena zastala na poslednom schode pozerala na svojho chlapca s úsmevom a šťastím v očiach. Hoci sa v jej očiach ligotali slzy, boli to slzy šťastia. Tešila sa, že má také skvelé dieťa. Ona sama si nepripadala, ako dobrý človek a najlepší rodič. Chlapec sa podaril, bol chápavý rozumel veciam, ktorým mnoho dospelých nerozumelo. Spolu to zvládnu, ich láska im pomôže, keď už nič iné.

Reálne veci nefungujú na lásku, peniaze ženú svet dopredu. Prácu potrebovala, aj za pár drobných sa dá vyžiť. Nechcela veľa. Pracovať ako slúžka, by mohla aj inde. Bola v tom dobrá, majetný potrebujú dobré služobníctvo. „Pôjdeme sa opýtať na prácu, čo povieš? Dvaja šikovný pekný ľudia si musia nájsť prácu.“ Usmiali, sa na seba a vyrazili do mesta. V Earls Court sa musí nájsť rodina, ktorá potrebuje, služobníctvo. Proste musí! Nič iné neprichádza do úvahy.

-„Prepáčte, momentálne nikoho nehľadáme, ale skúste to vedľa.“ Podobnú odpoveď počuli snáď dvadsať krát. Obišli dlhú ulicu a pomaly začínala dominovať tma nad svetlom. Nessen sa cítil unavený, neváhal by si ľahnúť pod najbližšiu lampu. Mladú ženu, po celodennom chodení už tiež chytali driemoty.

„Vieš čo? Zaspával si už pod holým nebom? Je to nádherné. Keby sme mimo mesta uvidíme viac hviezd ako tu. Možno by sme mali z mesta odísť úplne. Asi nás tu nič nečaká.“ Z poslednej vety je opäť cítiť lámaný hlas, bezmocnosti a problému rozhodnúť sa čo ďalej. Posadí sa s chlapcom na lavičku, aby si oddýchli. Položí si tvár do jej starostlivých rúk a opäť plače. „Čo som to za matku.“ Pomyslí si.

-„Nebuď smutná, mám niečo našetrené pozri.“ Vytiahne z vrecka svoje úspory. „Pán vedúci mi vždy niečo nechal, keď som mu pomohol.“ Pýši sa svojím zárobkom.

-„Schovaj si ich,“ utiera si slzy, „musíme šetriť hlavne na jedlo. Rada by som nám zaplatila izbu, ale potom, by sme boli hladný.“ Vysvetlí mama.

-„Si už veľký chlapec iste tomu rozumieš.“

Nessen prikývne. „Prespíme v Hyde Parku, nejdeme si tam bezpečné miesto a ráno budeme hľadať ďalej.“ Kráčali hodnú chvíľu, kým prešli mostnom nad Serpentine. Nessen už ledva dvíhal nohy, nechcel sa ale sťažovať. Bol už predsa skoro dospelý. Aspoň si to myslel. Spať pod mostom by bolo najideálnejšie. Keby pršalo tak by nezmokli. Bolo to predsa len jedno lukratívne miesto. Vyrábať si ďalšie problémy za to nestálo. Veď je tu jar, vonku sa to dalo vydržať, pár dní už nepršalo. Ešte by to počasie mohlo vydržať. Našli miesto pod kvitnúcou čerešňou. Žena vybrala z vaku veľkú plachtu a rozprestrela ju pod strom. Chlapec sa na ňu hneď rozvalil a vystrel.

-„Na živote vonku je dobré, že sa nemusíme umývať.“

-„Omyl, vyber si zo svojho vaku čisté veci a uterák. Ideme sa okúpať“

-„Ale mami, aspoň teraz sa na to vykašlime.“

-„Práve teraz na to musíme, dbať čo najviac.“ Sklamaný Nessen prehrabal svoj skromný majetok, vytiahol z vaku čisté veci a uterák. Ako sa mu nechcelo, tak sa s chuťou rozbehol za mamou k jazeru. Nakoniec to kúpanie nebolo tak zlé. Vlastne si ho užil. Ani netušil, že vie plávať. Mama sa k nemu nechcela do tej hlbokej vody pridať. Stačila jej plytčina. Fantázia detí je obrovská, netreba veľa, k tomu, aby sa chlapec zahral sám. Plávajúci konár, alias loď s námorníkmi a Nessen ako morská príšera. Reval a potápal konár podvodu, svedkovia tejto udalosti zahliadli tragický obraz nešťastných námorníkov, vraždených neľútostným morským titánom.

-„Hlavne neutop sám seba a poď už von. Je neskoro prechladneš.“

Nespokojne zabručal a vyliezol z vody. „Mami? Premýšľala si, aké by to bolo lietať? Mohol by som ísť kam by sa mi zachcelo. Za mesto, pozorovať hviezdy.“

-„Mňa by si tu nechal samú?“

-„Nie, zobral by som ťa predsa na chrbte. Leteli by sme ďaleko na ostrov, nikto by nás nenašiel, bol by to náš domov. Jedlo by som chodil kradnúť do mesta a nikdy by ma nechytili.“

-„My nekradneme, sme slušný ľudia, ale hmm tvrdíš, že by ťa nechytili? No dobre, kradnúť môžeš, ale najskôr sa nauč lietať.“

Jarná voda bola studená o to viac si to užil. Kto má doma taký veľký bazén? Kým sa utieral mama už chystala skromnú večeru. Čerstvý chlieb stihla potiahnúť z kuchyne, ešte predtým, než opustili Grófovu vilu. Obavy čo bude ďalej sa vytrácali, pre dnes. Boh sa už o nich postará. Nech by sa s nimi stalo čokoľvek bude to božia vôľa. Ak by jej nebol dopriaty dlhý život, prosila boha, aby sa postaral o jej syna. Modlila sa, aby ho stretlo len šťastie. Premýšľala, popritom skúmala okolie: „Nie je tu až tak zle," v Londýne sú horšie miesta ako toto. Stačil Nessenov blažený výraz, po tom čo sa okúpal a všetko dávalo opäť zmysel. Už nevidela všetko čierne. On sa na ňu z brehu pozeral tiež. Neustále pociťoval potrebu ju chrániť. Bez chlapa v rodine je vodca svorky on. Sľúbil si, že sa jej nič nestane.

Mami?“

-„Už ti stačilo? Myslela som si, že tam umrzneš a musela by som ťa vysekávať.“ Chlapec sa zachechtal.

-„Nikdy si nepovedala, ako sa voláš.“ Žena zostala zaskočená. Posledná otázka, ktorú by čakala bola práve táto. Naplnilo ju sklamanie a smutné spomienky na detstvo, kde ju vlastná matka volala slúžka, handra v horšom prípade špina, potrat. Ako by aj nazvali nemanželskú dcéru slúžky a Grófa. Grófa u ktorého pracovala.

-„Som len mama.“ Odpovedala stroho.

-„Mamu má každý, aj Patrik čo pomáhal v kuchyni pamätáš si jeho mamu? Tá veselá staršia teta, bola záhradníčka, pamätáš? Nosila ten obrovský klobúk, bola trochu ehem no tučnejšia.“

Ostýchala sa pravdy. Bola smutná, nechcela, aby niečo také vedel. Nechcela prezradiť veľa ďalších vecí.

-„Musíš mať svoje meno.“ Naliehal.

Končiaci sa deň so sebou priniesol západný vietor. Svoju večernou prechádzkou narobil škody na majetku v Ealingu pár spadnutých stromov, niektoré dopadli na domy, koče a autá. Keď dorazil do Actionu oprel sa do strechy domu práve vtedy, keď sa okolo prechádzala postaršia pani. Nešťastná dáma dostala po hlave doskou. Našťastie sa jej nič vážne nestalo. Snáď sa ešte odváži chodiť na prechádzky aj bez helmy. Zajtra sa o tom bude písať v The Times. Západný vetrík dal o sebe vedieť aj v Notthing Hill. Nezbedník jeden, zodvihol sukňu nejednej nešťastnej dáme, povzbudzujúcej na futbalovom zápase. Proti tomuto aktu nenamietali mladí chlapci, ktorým pripomenul, že futbal nie je skutočným centrom ich záujmu. Keď konečne dorazil do Hyde Parku priniesol meno pre ženu, ktorá ho nikdy nedostala.

Strhol lupene kvetov čerešni, pod ktorou sa utáborila matka so synom. Nessen premýšľal, pohľadom hypnotizoval svoju mamu. Tá vešala mokré osušky cez konár, zatiaľ čo sa okolo nej zniesli lupene kvetov, ako prvý decembrový Edinburghský sneh. Lupene sa jej zachytávali do jej čiernych zvlnených vlasov. Nessen práve zazrel vílu, pre ktorú bol svetom. Zaslúži si toho viac. Musí mať aspoň meno. Cítila na sebe chlapcov pohľad. Otočila sa na neho so širokým úsmevom, a otázkou: „Čo je, ty môj kvietok.“

-„Mám to!“ Skríkol, aby ho bolo v tom vetre počuť. „Mám pre teba meno! Vidíš tie kvety? Sú všade, aj v tvojich vlasoch, to znamená, aj príroda si myslí, že si krásna a dobrá. Tvoje meno predsa privial vietor, si Blossom. Vždy keď niekam vstúpiš, všetko okolo žiari a ja tiež. Si ako tie kvety.“

Vedela, že nie je rozmaznaný, že je vychovaný a pozná spôsoby. Dať niekomu meno je veľká vec. Ťažko si vôbec predstavila, kde sa to všetko v ňom vzalo. Dojalo ju to k slzám, vykašľala sa na osušky a bežala ho objať. „Tak milý ku mne ešte nebol nikto, Blossom? Neviem čo mám povedať, kde sa to v tebe berie, ty moje slniečko och....“ Privinula si ho k sebe so slzami v očiach.

21.12. 1918

Tak dobre nespal odkedy je na ulici. Blossom, to bolo po prvý krát, čo sa mu snívalo s mamou. Myslel na ňu každý deň, až doteraz sa mu s ňou nesnívalo. Bol rád. Pretože pomaly mu pripadalo, že sa mu vytráca zo spomienok. Sen bol ako živý. Vlastne bol živý. Presne takto sa to stalo. Dostala meno pod tou čerešňou v Hyde parku. Chvíľu trvalo kým zistil, že objíma vrece s múkou a nie mamu. Cítil zabudnutý smútok, zožierajúci jeho vnútro a podstatu. Je to už rok a pól, čo je preč. Je s bohom. Verila. Dúfal, že to stačilo, aby ju k sebe prijal. Bol to snáď anjel vyslaný na pozemskú cestu, boh si ju k sebe privolal pre jej láskyplné srdce. Chcel v to veriť. Nie nepovolal si ju boh, niekto jej s tým odchodom pomohol.... Taká bola pravda.

Ešte je skoro na zobúdzanie. Posteľ z múčnych vriec, teplá pivnica. Ťažko sa vzdať dobrého. Pekár môže kedykoľvek prísť. Bude hľadať svoju zásteru. Treba ísť. Posadil sa vystrel ruky do vzduchu a s veľkým zívnutím sa postavil. Pozeral na pekárovu zásteru s odtlačkami jeho chodidiel. Prestal dúfať, že to nebude vidno. Jasné, všimne si to. Dve čierny nohy na bielej zástere. Kašľať na to, oblečie sa všetko dá na svoje pôvodné miesto a zmizne. Dva bochníky do plátenky a vypadne. Vrecia nahádzal späť do regálov, ako by boli naložené perím. Mal silu. Obliekol sa schmatol zásteru a vzal so sebou chlieb, čo večer nedojedol. Otočil sa smerom do uličky, vedúcej medzi regáli k peci. Celý čas tam stál pekár a pozoroval ho. Nessen zamrzol. Stál nehybne, sťa antilopa pozorujúca levov ďalší krok. Dúfajúc v to, že predátor nie je hladný. Pekár sa díval na zásteru s dvoma odtlačenými chodidlami. Celá situácia pôsobila komicky. Len tak tak sa majster pekár držal, aby sa nezačal smiať. Nessen bral všetko vážne. Môže ho upiecť v peci? Chlieb aj zásteru hodil na zem a skočil cez regál do vedľajšej uličky a potom cez ďalší a ešte cez jeden. Dostal sa k stolu v tvare štvorca rozloženého okolo peci. Obehol ho tak rýchlo, ako vedel a upaľoval k dverám. Keď sa konečne dostal von, bežal ďalej za schody susedného domu. Skrytý, len očami hľadal pekára, sledoval, či ho nestíha. Nikde ho niet. Toľké šťastie, pekár je leniví, nechce sa mu.

Nový deň, je toho treba toľko stihnúť. Ukradnúť jedlo, vyhnúť sa Skotland Yardu. Nepútať príliš mnoho pozornosti a nájsť si miesto na spanie. Tak ako deň predtým a predtým a už celý rok a pol. 

Skryť Zatvoriť reklamu