Začalo sa to celkom netradične. Sedel som na prvom ozajstnom pracovnom obede so zopár ľuďmi a kamarát len tak nadhodil tému večerného voľného času a možnosti dabovať pakone. Všetci po jednom sa motivovaní istou serióznosťou ponuky diplomaticky vyhovárali, ja som ostal posledný. Vravím si, že za tú srandu by to stálo, ale trocha ma brzdí vedomie mojej rečovej chyby. „To je v pohode. Oni ti tam s tým hlasom spravia divy,“ vraví mi kamarát. Slovo dalo slovo, telefonát telefonát a už som mal dohodnutý odvoz do nahrávacích štúdií na bratislavskej Kolibe.
Vraj za to budú tak maximálne nejaké chechtáky, alebo vôbec nič. Nevadí, veď ja len chcem vidieť nahrávacie štúdiá, tie veľké mixpulty a skúsiť si tie obrovské slúchadlá, v ktorých človek počuje aj sám seba. A vidina účinkovania v dabingu je pre mňa dostatočnou odmenou.
Nastúpiac a zoznámiac sa s mojim kolegom, ktorého fyzické rozmery sa určite viac blížili pakoňovi ako tie moje, začal som nezáväzný rozhovor: „Tak aj ty budeš pakôň?“ „No, ja v tom asi spievať nebudem.“ Ja vravím: „Prosím? Veď ani ja tam nebudem spievať.“ A on na to: „Akože nie? Veď tie pakone tam len spievajú. Veď si nejaký spevák. Si bas, či nie?“ Mierne vykoľajený týmto zistením som priznal, že spievam si len tak niekedy pre zábavu a amatérsky sa snažím krotiť sebavedomie niektorých dievčat znižovaním kvality nášho spevokolu. Hlavne ale spievam srdcom. Vysvitlo, že som bol naverbovaný ako profesionálny basista a mojou úlohou bude spolu s kolegami naspievať viachlasnú pieseň.
Potešovalo ma jedine vedomie, že v tom nebudem sám. Nahrávacie štúdio ma mierne ohúrilo. Rozmery prístrojov boli nad moje očakávania, profesionalita mojich kolegov ma mierne šokovala. Nepotrebovali si pieseň vypočuť v origináli, veď majú noty a z tých sa to dá zaspievať.
Začalo to našťastie len škrekmi a zborovými pakonskými zvolaniami, čo bolo dobré na to, aby som si zvykol na slúchadlá, mikrofón a užil si dabovania ažaž.
A potom to prišlo. Snažil som sa zo všetkých síl, môj spev splýval s premenlivou istotou so spevom profesionálov. Našťastie bolo dosť hodín a pán režisér to zhodnotil asi takto: „Nevadí, že ste sa úplne nezhodli, veď to sú pakone ... a aspoň to má atmosféru.“ Tak so teda naspieval pieseň. A teda, že ja už pôjdem. Ale v tom mi už režisér tlačí do ruky dva papiere, že zmluva pre slovenskú firmu a pre amerického vlastníka a na nej suma, ktorú za tri hodiny práce (toľko som tam bol) nezarobia asi ani moji dvaja rodičia dohromady. A k tomu to boli prvé profesionálne umelecké zmluvy v mojom živote, ktoré v sebe zahŕňali povinnosť zúčastniť sa premiéry a klauzulu o uvedení môjho mena na každej kópii diela.
Po čase prišla pozvánka na premiéru s dvoma lístkami. Film som videl a nechápal som zo seba... malo to atmosféru. Prišli aj peniažky, ale najlepšie na všetkom je, že v titulkoch po filme, pre ktoré sa oplatilo vydržať až dokonca je moje meno uvedené štyrikrát.
V zmluve mám, aj propagáciu tohto filmu rok od vydania, tak teda, choďte do kina na film Divočina, nie kvôli firme, ktorá ho vyrobila, alebo príbehu, ktorý sa veľmi veľmi podobá na film Madagaskar, ale kvôli titulkom a záverečnej piesni naspievanej zborom profesionálov a jedným pakoňom, ktorý tomu celému pridal atmosféru.
