V sobotu sme šli stavať skautský tábor. Prst som mal oblepený rýchloobväzom no začínal mi mierne hnisať. V jednom stredoslovenskom okresnom meste sme mali hodinu času medzi dvomi spojmi. Kamarát mi poradil, aby som sa šiel do miestnej nemocnice spýtať, ako si mám prst v drsných podmienkach ošetrovať a opatrovať.
Na schodoch nemocnice posedávala skupinka Rómov v županoch a pyžamách. Zaujal ma jeden fajčiaci, ktorý mal na krku vysoký golier. Vrátnička nám oznamuje, že sme v nemocnici a nie na pohotovosti, takže ma asi nikto neošetrí, ale môžeme skúsiť miestneho chirurga.
Dvere otvoril sympatický „sestričko“. Vysvetľujem, že mám pätnásť minút do odchodu autobusu a chcem sa len poradiť, čo robiť s tým nechtom. Berie ma prednostne do vnútra – veď som prípad. Posadí ma, ja odlepujem obväz a prichádza mladý chirurg. Pozerá, chytá, ja jajkám. "Trošku vám to obstrihám, tlačí vám to na mäso,“ vraví. Chytí nožničky, akoby nič a ...
Takú bolesť naozaj neprajem nikomu. Z prsta sa valí krv, mňa oblieva studený pot, zahmlieva sa mi pred očami. Môj krásny necht sa hompáľa celý na nožniciach vysmiateho chirurga. Niečo bľabocem aby som neodpadol. Do rúk ma dostáva „sestričko“. Zatiaľ čo mi obväzuje časť tela, ktorú som vďaka nechtu nemal česť do tohto okamihu vidieť na vlastné oči, som svedkom rozhovoru chirurga a mladej Rómky, ktorá vtrhla do ambulancie.
(prosím, domyslite si typický rómsky prízvuk) „Pán doktor, chyťte ho, veď on ujde.“ „A nech, veď ja ho tu nemôžem priviazať.“ „Môžete, pán doktor, do takých mreží ste ho mali dať. On sa chcel obesiť a teraz mi utečie a on má tie hadičky a ihly v tele. Bude s tým behať po celom meste a obesí sa.“ „Veď to je jeho vec, ja ho tu nemôžem držať.“ Prichádza nejaká sestrička: „Ušiel mi, pán doktor, pustila som ho fajčiť a on ušiel. Nemôžem ho naháňať po celom meste.“ „No vidíte, pán doktor, vravela som že ujde. On sa obesí a čo ja? A má tie hadičky. Chyťte ho!“ „Ja ho nemôžem chytať, keď príde, príde.“ „Ale on nepríde. Aspoň lieky mu napíšte“ „Nemôžem, lebo tu nie je.“ „Tak aspoň nejaké napíšte mne, však som jeho manželka, pán doktor.“
Medzitým som okrem nechta ľahší aj o poplatok „za bolesť a pohotovosť“ a tackavý krokom skáčem na jednej nohe k autobusovej zastávke, aby som stihol ďalší spoj.
Ak stratíte necht na nohe, ste stratení. Ani chodiť, ani umývať, ani nič. A nový rastie aj rok. Na strednom Slovensku to v nemocnici funguje tak, že vám utrhnú necht, ktorý by vám v Bratislave nechali a ošetrili (dozvedel som sa neskôr). Ale viem, prečo ma chirurg na takú dlhú dobu odpísal. Je asi zvyknutý, že mu ľudia zo stola utekajú s hadičkami v tele a bez platenia, tak sa poistil, aby som mu nezdúchol. A celkom sa mu to podarilo. Napriek tomu by som sa mu chcel poďakovať za ochotu pomôcť a rýchlosť zákroku a za to, že som nakoniec stihol autobus. Za ten zážitok tá bolesť stála.
