Ten pocit, ktorý ma pri tom naplnil, bol neskutočný. Stalo sa to v lete na tábore, stalo sa to veľmi nečakane. Deti sa hrali v lese nejakú hru a vtedy som ju uvidel.
Ešte nikdy som ju nevidel takú, ešte nikdy mi neprišlo, že to, ako ju mám rád, by som jej mohol dať najavo aj nejakým gestom. Ona tam len ticho stála a svojou mocou si ma úplne podmaňovala.
Zrazu mi úplne uchvátila hlavu a ja som to spravil. Nepýtal som sa jej, či súhlasí, lebo som cítil, že to mám spraviť. Pobozkal som ju. Úplne ma naplnila. Stal som sa jej súčasťou, v tej chvíli sme boli jedno. V tej chvíli som viac ako predtým aj potom cítil, že k nej patrím, že sme si súdení a aj keď sa ma okolie snaží presvedčiť o opaku, nemá pravdu.
Neviem, koľkí ju už pobozkali a vôbec ma to nezaujíma. Tá chvíľa bola totiž len medzi mnou a ňou. Viem, že to, čo k nej cítim ja, k nej cítia aj iní. A nevadí mi, ak sa ju pokúsia tiež pobozkať. Veď ona je tu aj pre nich.
Som jej za ten bozk veľmi vďačný. Komu vlastne? Prírode. Pobozkal som totiž bukovú kôru a cez ňu celú prírodu.
Ak ste čakali niečo iné, mrzí ma to ;)
