"Chlapi neplačú," počúval som vo svojom detstve veľakrát, keď mi vyšla kútikom oka malá slzička, alebo keď som zo seba vypúšťal potoky sĺz. A cítil som sa ešte hošie, pretože som nebol "chlap", ale "umrnčaná baba". Začal som pracovať na tom, aby som sa za žiadnych okolností nerozplakal. Veď správny chlap predsa neplače. Alebo áno?
Plač je krásnym vyjadrením rozpoloženia človeka. Pomáha nám vyrovnávať extrémy našich nálad. Vyjadruje bolesť, úplnú beznádej, ale aj absolútne šťastie. Nie je prejavom slabosti, je prirodzený a úplne normály. Možno sa nenosí, keď muž plače. A určite plačú muži menej ako ženy, lebo tak to majú v sebe a tak je to dobré. Ale ak vyroníme niekde tajne (aby sme neboli svetu na smiech)alebo verejne bez zábran jednu-dve slzy, len nám to pomôže.
Poznám mnoho mužov, ktorých som videl plakať. A nemyslím si o nich, že sú "baby". Práve naopak. Vážim si ich.
A plačem aj ja. Už nie tak často a nie tak verejne, ale plačem. Od šťastia aj ľútosti. Možno ešte pre niekoho nie som ten MUŽ, lebo muži neplačú.
Je to zlé?
