Mníchovsky diktát z 29. septembra 1938, znamenal prvý krok k rozpadu Československa. Jeho prezident Edvard Beneš podal demisiu a stiahol sa do azylu v Anglicku. V deň jeho demisie zvolal Jozef Tiso do Žiliny výkonný výbor HSĽS. Hlinková slovenská ľudová strana vydala 6. októbra 1938 Manifest, ktorým vyhlásila, že: „Slováci ako samostatný národ uplatňujú svoje samourčovacie právo na území Slovenska a žiadajú medzinárodnú garanciu na zachovanie celistvosti národa a ním obývaného územia, aby mohli spravovať svoj štátny útvar výlučne podľa svojej vôle v priateľskej spolupráci so všetkými susednými národmi.“
Jozef Tiso túto požiadavku Žilinského manifestu oznámil predsedovi vlády (ktorú 4. októbra 1938 stihol E. Beneš vymenovať) generálovi Jánovi Syrovému. Nakoľko pražská vláda vykonávala aj funkciu prezidenta republiky, 6. októbra 1938 bol ThDr. Jozef Tiso vymenovaný za ministra pre správu Slovenska. O deň neskôr boli vymenovaní 4 slovenskí ministri a 8. októbra 1938 im boli následne rozdelené rezorty: ThDr. Jozef Tiso – predsedníctvo a vnútro, Matúš Černák – školstvo, Dr. Ferdinand Ďurčanský – spravodlivosť, sociálnu starostlivosť a zdravotníctvo, Pavol Teplanský – poľnohospodárstvo, verejné práce a financie, Ján Lichner – doprava.
Tak sa Československá republika stala federatívnym útvarom dvoch autonómnych politických útvarov. Odzrkadlilo sa to i v novom pomenovaní: Česko-Slovensko. Pražskej vláde táto autonómia nebola príliš po chuti. Najprv začali s naťahovaním času. Zmenu ústavy, ktorá sa mala podľa Žilinskej dohody uskutočniť do 28. októbra 1938 stále odkladali. Až keď predseda slovenskej autonómnej vlády Jozef Tiso 10. novembra 1938 ultimatívne požiadal pražskú vládu, aby do piatich dní na tento cieľ zvolala Národné zhromaždenie, vláda splnila svoj záväzok.
Dnes sa už z dostupných dokumentov vie, že proti autonómii Slovenska sa chystal ozbrojený prevrat. Hneď po voľbách do slovenského snemu, český minister dopravy generál Alois Eliáš začal robiť tajné prípravy na tento zákrok. O mesiac neskôr prezident Emil Hácha odvolal z funkcie veliteľa česko-slovenských vojsk na Slovensku Leva Prchalu. Dôvodom jeho odvolania boli sympatie k Jozefovi Tisovi a otvorená kritika Beneša. Na jeho miesto dosadil svojho človeka – generála Huga Vojtu. Ten Háchovi už začiatkom februára 1939 hlásil, že urobil všetky prípravy na zaistenie úspešného štátneho prevratu na Slovensku.
Zámienkou na prípravu prevratu sa stala programová reč predsedu slovenskej vlády Jozefa Tisa na prvom pracovnom zasadaní Slovenského snemu 21. februára 1939, kde bilancoval takmer päť mesačné spolužitie s Čechmi v spoločnej federácii. V Prahe sa cítili zradení, že ani slovom Tiso nespomenul Česko-Slovensko ( pritom v jeho prejave, ktorý mal cez šestnásťtisíc slov bolo spomenuté minimálne dvakrát). Tento dôvod bol úradne vyčítaný slovenským reprezentantom v centrálnej vláde. Avšak najväčšmi sa chytili Tisovho výroku, že si Slováci budujú svoj vlastný štát: „Národ slovenský po tisícročnej prestávke, po dlhoročných bojoch za svoje práva má svoju vládu, má svoj snem, buduje si svoj štát.“
V tejto vyhrotenej situácii sa u štátneho ministra Karola Sidora nečakane ohlásil na súkromnú návštevu Hitlerov rakúsky miestodržiteľ Dr. Arthur Seyss-Inquart. K tomuto stretnutiu došlo 7. marca 1939 vo večerných hodinách v súkromnom byte Karola Sidora. Úlohou Seyss-Inquarta bolo povzbudiť vedúce osobnosti slovenského politického života, aby čím skôr vyhlásili samostatný Slovenský štát. Podľa neho v prípade konfliktu medzi Prahou a Berlínom, ktorý považoval za veľmi pravdepodobný a blízky, Slovensko sa len vyhlásením samostatnosti môže zachrániť od osudu, ktorý postihne Česko. Sidor, ale ani Tiso nemali záujem o jeho vyhlásenie a odpovedali, že počítali s dlhodobým vývojom samostatnosti a ešte si nepoložili otázku, či by samostatné Slovensko vydržalo ako samostatný celok. Vyžiadali si čas na rozmyslenie do druhého dňa.
Po odchode Seyss-Inquarta, minister Sidor zavolal na byt hospodárskeho odborníka Dr. Alexandra Hrnčára, ktorý bol slovenským štátnym sekretárom pri centrálnom ministerstve financií v Prahe. Tiso mu vtedy položil len dve otázky: či sa dá robiť mena bez zlata a či je Slovensko finančne sebestačné. Na prvú otázku dostal kladnú odpoveď. Na druhú mu Dr. Alexander Hrnčár odpovedal, že Slovensko by muselo počítať so schodkom 500 miliónov korún ročne. Pritom nevylučoval, že by sa to dobrým štátnym hospodárením a účelnými investíciami mohlo zlepšiť. Keď dokončil svoje výpočty, Tiso to v krátkosti skomentoval: „To sú veci, ktoré treba vedieť, lebo ľahko je vyhlásiť samostatnosť, ale tie následky!“
Seyss-Inquart dostal odpoveď, že Slováci nie sú zatiaľ schopní vyhlásiť samostatnosť ku ktorej mienia dôjsť postupne – evolučnou cestou. Nikto nemohol tušiť, že už 9. marca sa začne na Slovensku štátny prevrat, riadený z centrálnej vlády v Prahe.
(Pokračovanie článku bude zajtra.)
