Kôli rýchlemu postupu Sovietskych vojsk odišiel prezident prvej Slovenskej Republiky do rakúskeho benediktínskeho kláštora Kremsmünster, kde prišiel s najužším sprievodom na troch autách vo štvrtok 5. apríla 1945. V Kremsmünsteri bolo ubytovaných okolo 220 členov vlády s rodinami a najbližšími spolupracovníkmi. Jozef Tiso hneď nadviazal kontakt s mníchovským arcibiskupom, kardinálom Michaelom von Faulhaberom. Ten už 8. apríla 1945 prijal poslov prezidenta Tisa, ktorými boli Dr. Karol Murín s bratom – kňazom prof. Ivanom Murínom. Dohodli sa dočasne ukryť prezidenta v jednom z bavorských kláštorov v blízkosti Mníchova. 27. apríla 1945 opustil Tiso Kremsmünster a po zastávke v bavorskom Altenmarke sa 1. mája 1945 utiahol do kapucínskeho kláštora v meste Altötting.
Tam bol až do 13-14. júna 1945, kedy ho americkí policajní agenti zaistili a spolu s bratmi Murínovcami a niekoľkými členmi vlády previezli do amerického tábora vo Freisingu. Karol Murín na tento pobyt a zaobchádzanie s väzňami spomína: „...ukázali sa byť najľudskejšími americkými vojakmi, akých sme počas nášho väzenia americkou armádou stretli. Voči nám preukázali ľudsky teplé srdce, sympatie a súcit s väzňami.“ Po vyše mesačnom väzení vo Freisingu boli všetci slovenskí väzni okrem Dr. Štefana Tisa na dvoch nákladných autách prevezení do tábora Gramisch-Partenkirchen.
Gramisch-Partenkirchen bol jedným z najrozsiahlejších a najbezpečnejšie strážených amerických koncentračných táborov v Nemecku. Bol obohnaný dvojitým plotom z ťažkého ostnatého drôtu vysokým cez 300 cm. Strážený bol 54. bataliónom ťažkej pechoty a 21. bataliónom tankistov s 10 ťažkými tankami „Tiger“. V tomto tábore, ktorého veliteľom bol Emmet H. McCrary sa nachádzalo sa nachádzalo 3 857 väzňov – medzi nimi aj Jozef Tiso, ktorý bol zaregistrovaný ako: „Prezident Československa počas nemeckej okupácie, ktorý je veľmi vyhľadávaný českým národom.“
Na príchod do tohto tábora Karol Murín spomína: „Po zoskočení z nákladného auta... sme všetci museli stáť v najmeravejšom pozore a každý najmenší pohyb, čo aj len okom znamenal mocné zaucho, šľahnutie bičom, silné ťahanie za vlasy, prudké kopance a bolestné krútenie uší... Počas našej bitky videl som prejsť popred budovu blízko nás dôstojníka strednej štíhlej postavy. Úplná bezcitnosť ku scéne, ktorú nemohol nevidieť nasvedčovala, že išlo o udalosť všednú, o čosi čo bolo obvyklé.
Tri naše rady ´obsluhovali´ traja muži v amerických uniformách a jedno chlapčisko v civilnom obleku; hádali by ste mu 14-16 rokov. Terčom zúrivosti divej štvorice boli: Prezident, Nemec – asi päťdesiatnik – a môj brat. Na Prezidenta štekal najrozličnejšie otázky mladík v civile a ´miernejší´ americký vojak ich sprevádzal dlaňami a päsťami, nezabúdajúc pritom ani na ostatných členov nášho tragického trojradu porazených... Neviem ako dlho trvalo toto ´poľné´ cvičenie. Zauchá, ponižujúce a bolestné vyšetrovanie Prezidenta a brata, ´masáže´ hrdla a dva vylomené, a či ´vytiahnuté´ zuby a mnoho sprievodných úderov bičom a rukami, to nie je presná časomiera. .. Keď sa náš ´pohrebný´ sprievod pohol, vytiahli niekoľko mužov z radu; medzi nimi Prezidenta, môjho brata a Nemca. Neskôr sme sa dozvedeli, že ich viedli na jeden týždeň do temníc bez jedla. Každý kňaz bez rozdielu vierovyznania musel ísť do temnice.“
Tisov pobyt v tomto tábore sa skončil v sobotu 27. októbra 1945. Všetkých Slovákov predvolali do kancelárie amerického úradníka, kde už čakal český poverenec – štábny kapitán z III. americkej armády – Alexander Doman (Dautenbaum). Bol vybavený patričnými rozkazmi dopraviť prezidenta Jozefa Tisa a ministrov Štefana Tisa, Alexandra Macha, Mikuláša Pružinského, Aladára Kočiša, ako aj Ivana Murína a Karola Murína do Prahy, kde ich uväznili na Pankráci. V pondelok 29. októbra ich pod prísnou eskortou zaviezli na letisko v Ruzyni, zviazali im ruky retiazkovými putami a deportovali vojenským lietadlom do Bratislavy.
Ako neskôr skonštatoval Anton Rašla – žalobca v procese s Tisom – sputnanie v Prahe bolo nezákonné, lebo formálne im prečítali zatykač až na letisku v Bratislave. Urobil to podplukovník Rudolf Viktorin, náčelník VI. bezpečnostno-spravodajského oddelenia povereníctva vnútra. Osobne ich sprevádzal aj plukovník Ečer, ktorý pri nastupovaní prezidenta Tisa do vojenského lietadla v Prahe triumfálne vyhlásil: „Tady mám spoutané samostatné Slovensko.“
Z letiska v Bratislave ich pod zosilnenými strážami previezli do väznice Krajského súdu v Bratislave. Tam im zložili putá a každého zavreli na samotku, na tej istej, osobitne stráženej chodbe.
(Pokračovanie – opis súdneho procesu prinesiem zajtra)
