Dúfam, že týmito okruhmi a príspevkami neotvorím priestor pre pár extrémistov a najväčších „znalcov“, ktorí o danej problematike nemajú ani poňatia, a ako vždy si to vykompenzujú kydaním na Tisa, „nacionalizmus“... Cirkev. Pripomínam, že toto nie je mojim cieľom! Cieľom je ponúknuť pohľad na obdobie života Jozefa Tisa, ktoré ľudia tak málo poznajú. Viem, že tomu „kydaniu“ celkom nezabránim, preto som chcel kôli týmto mudrlantom nepovoliť diskusiu. Avšak z úcty k Vám ostatným, ktorých táto téma skutočne zaujíma som to neurobil. A zároveň Vás pozývam k prečítaniu si tohto krátkeho príspevku.
Jozef Tiso prijal kňazskú vysviacku vo štvrtok 14. júla 1910 v kaplnke Pázmanea z rúk košického biskupa Dr. Augustína Fischera-Colbrieho. O niekoľko dní sa už ako novokňaz vrátil do svojho rodiska a v nedeľu 17. júla 1910 slávil svoju prvú, primičnú sv. omšu. Jozef Tiso aj tu prejavil príslušnosť k svojmu národu a jazyku. Svoje primičné obrázky mal Tiso písané v slovenskom jazyku. Bolo to v roku 1910, teda počas zúrivej maďarizácie. Takéto gesto mladého kňaza si vyžadovalo značnú odvahu. Prihlásenie sa k slovenskému jazyku bolo vtedy „provokáciou“ ktorú svetská moc videla nerada, ale rovnako aj pomaďarčený klérus.
Na svoje prvé kaplánske miesto nastúpil Jozef Tiso do Oščadnice k farárovi Štefanovi Krautmannovi. Bola to neveľká dedina v Trenčianskej župe s tritisíc obyvateľmi. Pre nedostatok úrodnej zeme sa obyvatelia venovali chovu oviec a dobytka, ťažbou dreva, ale aj výrobe obuvi. Počas účinkovania v tejto farnosti Tiso obhájil svoju druhú rigoróznu skúšku z dogmatickej teológie. Na začiatku storočia boli Slováci zgniavený následkami hospodárskej krízy, z oneskorenej industrializácie Uhorska. Skúsenosť s biedou aká vtedy panovala v našich horských krajoch mu nemohla dať žiadna škola – a už vôbec nie Pázmanemu vo Viedni. Keď sa ho raz pýtal spisovateľ Konštantín Čulen na jeho prvú kaplánku, Tiso mu na to odpovedal: „Viete, to bola moja druhá univerzita.“ Jozef Tiso získal v Oščadnici skutočný obraz o slovenskej chudobe. Z tejto všeobecnej biedy mala zisk jedna skupina obyvateľstva, ktorá na začiatku 20. storočia tvorila na našom území len 5% obyvateľstva, avšak mala v rukách 49%(!) slovenského obchodu. Boli to Židia.
Štefan Furdek v roku 1899 o tom napísal: „Židovský obchodník na slovenskej dedine bol najčastejšie jediným nákupným zdrojom všetkých denných potrieb slovenského ľudu. Mohol si teda určovať ceny aké chcel a keď nemal sedliak z čoho platiť, Žid mu ochotne ponúkol na úver zase ľubovoľné úroky.“ Zrejme tu možno hľadať počiatky problému židovskej otázky.
Hoci bol Tiso v Oščadnici len necelý rok, veľmi rýchlo zanalyzoval situáciu. Spolu s dekanom Krautmannom založili podľa vzoru Ľudovíta Štúra hospodársky svojpomocný spolok (Štúr už v r. 1845 poukazoval na hrozbu úžery a navrhoval vybudovanie hustej siete peňažných ústavov – tzv. dobročinňje ústavi). Cieľom tohto spolku bolo oslobodiť obyvateľov Oščadnice spod závislosti miestneho úžerníka u ktorého nakupovali predmety dennej potreby pre seba ako aj svoje skromné hospodárstvo.
V auguste roku 1911 biskup Batthyány preložil Jozefa Tisa z Oščadnice do Rajca. Tu nastúpil za kaplána k farárovi Karolovi Barošovi. Obyvatelia tejto dediny mali za sebou niekoľko sto ročnú tradíciu remeselnej výroby. V 15. storočí tu bol cech súkenníkov, neskôr obuvníkov a mäsiarov. Aj tu sa stretol Tiso s istou biedou, hoci nie takou ako v Oščadnici. V Rajci ju mali na svedomí dve skutočnosti: alkoholizmus a nedostatok financií na modernizáciu remesiel. V roku 1946 Jozef Tiso napísal: Okolie Rajca bolo zamorené alkoholizmom...preto som do týchto dedín chodil prednášať...mimo toho som čulo spolkove účinkoval v samom Rajci divadlami a prednáškami. Tak som sa stal natoľko populárnym, že keď prišli voľby do stoličného výboru, hoci som sa o to vôbec neuchádzal a ani som nemal podmienky zvoliteľnosti, čo som i ľudu vysvetlil, napriek tomu hlasovali za mňa a len niekoľkými hlasmi som prepadol.“
Aj pri otázke finančnej úžery ponúkol Jozef Tiso svoju pomocnú ruku. Na prekonanie nepriaznivej situácie navrhol a pomohol založiť vlastnú filiálku Slovenskej banky. Týmto krokom si proti sebe poštval svojho maďarsky založeného principála Karola Baroša. Založenie filiálky oznámil Baroš nitrianskemu biskupovi Batthyánymu, ktorý si dal predvolať Tisa a žiadal od neho vysvetlenie. Po roku pôsobenia v Rajci bol Jozef Tiso v r. 1912 preložený za kaplána do Bánoviec nad Bebravou.
Oproti dvom predchádzajúcim pôsobiskám išlo o istú zmenu. V Bánovciach bolo v r. 1912 len okolo tritisíc obyvateľov. Z nich bolo 80% Slovákov, a v zvyšných 20% boli zastúpení Maďari, Nemci, Židia. Hospodársky nedostatok nebol natoľko citeľný, ako v dvoch predchádzajúcich pôsobiskách. Boli tu dve banky, meštiansky čitateľsky spolok a knižnica. Jozef Tiso Nastúpil k novému principálovi Jánovi Kapsovi. Práve ním bol poverený vyučovaním náboženstva na bánovskej meštianskej škole.
Albert Miština, ktorý mal počas Tisovho účinkovania v Bánovciach nad Bebravou dvanásť rokov, na hodiny náboženstva spomína takto: „Učil nás náboženstvo v slovenskej reči, čo bola skutočná odvaha, lebo Slovensko bolo vtedy ešte pod Maďarskom a všade na Slovensku v školách vládla tvrdá maďarizácia. Aj knižky náboženskej výchovy boli slovenské. My slovenské deti sme nevedeli slovenský pravopis; Dr. Tiso ako kaplán nás pri hodine náboženstva učil aj slovenský pravopis.“
Myslím si, že k národnému povedomiu Jozefa Tisa niet čo dodať. Tiso bez ohľadu na prípadné ťažkosti neváhal napísať primične obrázky v slovenskom jazyku, vyučovať v ňom a vedome porušiť maďarské vládne nariadenie. Tým, že Jozef Tiso učil po slovensky spáchal protizákonný čin. V r. 1909 uhorská vláda na návrh ministra školstva Alberta Apponyiho vydala nariadenie, podľa ktorého sa náboženstvo na všetkých školách Uhorska malo vyučovať len v maďarskom jazyku!
Počas dvojročného pôsobenia v Bánovciach Jozef Tiso obnovil tradíciu ochotníckych divadiel, kde nacvičoval ľudovýchovné dramatické skladby Ferka Urbánka. Založil Mládenecky spolok, kde vyučoval vedenie obchodných kníh, vystavovanie účtov a vyhotovenie rôznych úradných dokladov v slovenskom jazyku. Pre mešťanov založil a aj viedol Katolícky kruh, kde sa čítali slovenské knihy a časopisy. Začiatkom leta r. 1914 si ho dal predvolať slúžny Zamaróczy a žiadal podať vysvetlenie týchto jeho aktivít. Jozef Tiso mu odpovedal, že Slováci v Bánovciach musia čítať slovenské knihy a časopisy, lebo po
maďarsky nevedia. Zamaróczy už nestihol proti tomu urobiť nič, lebo krátko na to vypukla vojna a Jozef Tiso bol povolaný na front.
Pokračovanie nabudúce...
