Sarajevský atentát na následníka rakúsko-uhorského trónu Františka Ferdinanda rozpútal prvú svetovú vojnu. Táto zastihla Jozefa Tisu ako kaplána v Bánovciach nad Bebravou, kde pôsobil skoro druhý rok. Pri odvode v roku 1908 bol Jozef Tiso uznaný za schopného vykonávať vojenskú službu. Nakoľko bol v tom čase univerzitným študentom dostal odklad a po kňazskej vysviacke v roku 1910 bol vymenovaný za poľného kuráta v zálohe. Po vypuknutí vojny nastúpil k 71. pešiemu pluku v Trenčíne. Išlo o tzv. K. u. k. Regiment
(cisársko-kráľovský pluk), ktorý bol nasadený na ruský front v Haliči.
Na fronte vážne ochorel a 15. októbra bol odvelený na liečenie v Trenčianskych Tepliciach, kde pobudol do 16. novembra toho istého roku. Poslaný bol do Mariboru (v dnešnom Slovinsku), kde konal službu v siedmich poľných nemocniciach (Mariborg, Rohenmauthen, Mahrenberg, Brunndorf, Kötsch, Pettau, Radkeresburg). No aj tu prišlo k jeho ďalšiemu podlomeniu zdravia. Cisársko-kráľovské komando vo Viedni navrhlo ministerstvu vojny Tisovu superarbitráciu (prepustenie z vojenskej služby), ktorú mu bratislavské vojenské veliteľstvo udelilo 16. februára 1915.
Po prepustení z aktívnej vojenskej služby ho biskup Batthyány vymenoval za špirituála Veľkého seminára v Nitre a poveril ho vyučovaním náboženstva na nitrianskom piaristickom gymnáziu.
Počas svojho pôsobenia v Slovinsku prišiel Tiso do styku so slovinským národným hnutím, ako aj s jeho predstaviteľom Dr. Antonom Korošcom, neskorším juhoslovanským ministerským predsedom. Jozef Tiso bol nadšený týmto ideálom. Na získanie spolupracovníkov pre svoje plány navštevoval fary, kde pôsobili jeho bývalí spolužiaci a priatelia. Dosvedčil to pred súdom v roku 1947 aj arcibiskup Dr. Karol Kmeťko. Jeho navštívil Jozef Tiso, keď pôsobil v Tepličke nad Váhom a presvedčil ho o potrebe organizovania slovenských kňazov. Prvým krokom malo byť založenie Slovenského literárneho spolku, o čo Tiso požiadal biskupa Batthyána.
V tom čase vychádzalo v Nitre vyše tridsať maďarských novín a časopisov, ale žiaden slovenský. Preto Tiso nadviazal spoluprácu s týždenníkom Nyitramegyei Szemle – Nitrianský obzor, ktorý bol zameraný kresťanskosociálne. Tu začal Tiso uverejňovať svoje spomienky z frontu a na stránkach maďarského časopisu referovať o tom, ako na fronte pôsobia slovenskí kňazi medzi slovenskými vojakmi.
Postupne sa Jozef Tiso vypracoval na vyšší stupeň kuriálnej hierarchie. Vo februári 1918 mu bola pridelená funkcia bibliotekára Diecéznej knižnice v Nitre a v septembri toho istého roku ho biskup Batthyány vymenoval za profesora Vysokej školy bohosloveckej v Nitre a zveril mu vedenie katedry teologickej morálky a pastorálky.
Napriek dôležitým postom sa Jozef Tiso neprestal zaujímať o chudobných a biednych. Tým sa dostal do sporu s biskupom Batthyánym. Tiso sa zaujímal o hospodársku štruktúru kúrie a keď zistil, že vinohradnícky robotníci na biskupských majetkoch dostávajú mzdu, z ktorej sa dalo len horko-ťažko vyžiť, predložil návrh na zvýšenie mzdy pre robotníkov. Biskup Batthyány bol však maďarský gróf, vychovaný vo feudálnych zvyklostiach. Preto návrh nielenže neschválil, ale Tisa označil za krajne nacionalisticky orientovaného Slováka a nebezpečenstvo pre cirkevné majetky.
Rok 1918 bol ďalším medzníkom našej histórie. Koniec prvej svetovej vojny znamenal aj rozpad Rakúsko-Uhorska. Keď sa k Nitre približovalo české vojsko a maďarská posádka vyprázdnila mesto biskup gróf Batthyány vzhľadom na svoje národné presvedčenie a neznalosť slovenského jazyka, predložil maďarskej vláde a Svätej stolici svoju demisiu.
9. decembra 1918 Jozef Tiso, ako člen päťčlennej delegácie odišiel do Rišňoviec vyjednávať s českým vojskom o obsadení Nitry. Na druhý deň vojsko nového štátu obsadilo mesto.
Na vyzvanie zastupiteľstva mesta, ktorému záležalo, aby verejná správa prešla pokojným spôsobom do slovenských rúk, ThDr. Jozef Tiso založil dvadsaťdvačlennú Slovenskú národnú radu. Predsedal jej kanonik prepošt Demeter Ďurčanský a tajomníkom sa stal Jozef Tiso. Keď Jozef Tiso vítal v Nitre české vojsko, nový štát trval formálne už mesiac
(28. októbra bol v Prahe vyhlásený Česko-slovenský štát a o osude Slovenska bolo rozhodnuté bez prítomnosti Slovákov. Žiaden zo slovenských predstaviteľov nebol o tom ani len upovedomený!).
Slováci sa dostali obrazne povedané z dažďa pod odkvap. Spočiatku videli v Čechoch nádej na spoločnú budúcnosť, nádej ktorá ich vyslobodila spod maďarizačného útlaku. Vytriezvenie prišlo veľmi skoro. Aj samotný Andrej Hlinka, ktorý bol spočiatku neúnavným hlásateľom česko-slovenskej orientácie pre slovenskú povojnovú politiku, musel neskôr uznať svoj omyl. Tu je niekoľko svedectiev o správaní sa českých „osloboditeľov“, ktorí si svojím počínaním znepriatelili Slovákov. Český lekár, pôsobiaci v Žiline Dr. Ivan Hálek sa už 17. novembra 1918 o českom vojsku vyjadril takto: „Chovanie sa týchto vojakov bolo také špatné, lebo vojaci všade rabovali, železničné vozne vyplienili a všetko so sebou odniesli. Bola to čeliadka bez všetkej kázne a učinila taký zlý dojem na celom okolí, že celé obyvateľstvo je rozhodne protičesky naladené.“ Podobne sa vyjadril aj americký Slovák Ignác Gesay: „Okrem nábožensko-mravného rozvratu niektorí Česi priniesli na Slovensko svoje domáce stranícke vášne, bezduchý byrokratizmus, protekcionárstvo svojich, neskrotený egoizmus, čechizačné náklonnosti a kulturtregérstvo.“
Výsledky prvých všeobecných volieb, ktoré boli 18. apríla 1920 boli pre väčšinu národa šokujúce. Z 1 241 100 odovzdaných hlasov dosiahli marxisticko-socialisticke strany spolu 648 000, teda polovicu všetkých hlasov. Andrej Hlinka bol v tom čase uväznený v českom väzení, kam ho dal zatvoriť minister pre správu Slovenska Vavro Šrobár. Dôvod bol ten, že Andrej Hlinka na Mierovej konferencii v Paríži predložil slovenské národné sťažnosti. Po svojom návrate do Ružomberka Hlinka vyhlásil: „Budem pracovať vo dne i v noci do tých čias, kým z červeného Slovenska nebude Slovensko biele, Slovensko slovenské a kresťanské“.
Považoval som za potrebné uviesť aké nálady vyvolalo správanie sa Čechov na našom teritóriu. Táto averzia sa stupňovala úmerne s rastúcou diskrimináciou Slovákov na ich vlastnom území. Tento fakt si je dôležité uvedomiť z tohto dôvodu, že jeden z bodov obžaloby voči ThDr. Jozefovi Tisovi bola jeho „účasť“ na rozbití dualistického štátneho útvaru Česko-Slovensko. Nebola to pravda, ale revolučným okolnostiam v roku 1938 sa budem venovať v samostatnej téme.
Dňa 12. júna 1921 ThDr. Jozef Tiso predniesol v Bánovciach nad Bebravou reč, v ktorej poukázal na krivdy a neprávosti pražského centralizmu voči slovenskému národu. Český štátny zástupca ho obžaloval za prečin poburovania ľudu. Okresný súd v Trenčíne 4. januára 1922 vyniesol oslobodzujúci rozsudok, proti ktorému sa štátny zástupca odvolal. Krajský súd v Bratislave odsúdil 25. apríla 1922 ThDr. Jozefa Tisu na dva mesiace väzenia a štyristo korún podmienečne na dva roky. Štátny zástupca sa znovu odvolal, čím dosiahol, že sa proces vymkol spod slovenského súdnictva a dostal sa pred Najvyšší súd v Brne. Ten Tisovi zrušil podmienečnosť trestu, odsúdil ho na dva mesiace väzenia, štyristo korún pokuty a náhradu značných trov dlhého súdneho pojednávania. Tak sa Jozef Tiso ocitol 23. júla 1923 v cele trenčianskeho väzenia.
Andrej Hlinka poslal väzňovi Tisovi tento list: „Drahý brat môj! Ty prvý si posvätil slovenskú zem svojimi putami. Za Tebou hľadí národ nadšene. Cez Tvoje mreže šľahá láska a plameň roduvernosti. Neboj sa, národ ide za Tebou! Ty si predestinovaným (predurčeným-pozn. autora) a Bohom vyvoleným vodcom národa. Ty budeš Jozue. Ty vyvedieš a vovedieš národ Tvoj do zeme slobody. Ľúba Ťa Tvoj starý generál. V Ružomberku, 24. júla 1923. Andrej Hlinka".
Dnes znejú tieto Hlinkove slová o Tisovi priam prorocky...
Pokračovanie nabudúce
