Mnohí iste poznáte pieseň od jednej kapely, ktorá spieva: „Máš smutnú tvár, vždy keď prídem domov ráno. Nie nezaspíš, čakáš kým sa Ti nevrátim, vždy sa pýtaš, kde sa túlam celú noc a s kým...“ A potom nasledujú slová: „Mama ja to dávno viem, že som k Tebe zlý, aj keď som tvoj...“
Drahá mamka. Strašne Ťa ľúbim. „Zabudni na trápenie, ktoré so mnou máš a vždy pri mne stoj.“ Viem, že pri mne stojíš. Už od môjho narodenia. Neviem, kedy medzi nami vzniklo to silné puto, ktoré voči sebe máme. Možno to bolo tým, že si ma počala pri hranici štyridsiatky. Som Tvoj najmladší – a Ty si verila, že budem aj najradostnejší – syn. Áno, som taký Tvoj malý Benjamin (dieťa šťastia). A viem ako strašne ma máš rada. Pamätáš, ako som stál – či skôr sedel – pri Tvojej posteli a utešoval Ťa keď zomrel Jarko? Bol som malý šesť ročný chlapček no napriek tomu som vycítil Tvoju Bolesť v srdci! Nechcel som odísť od Tvojej postele, aby si mi neodišla ako môj braček! Pamätám sa na to, ako som sedával na posteli a túlil sa k Tebe šepotal Ti ako Ťa mám rád. Viem, že si hrozne trpela a v mojej detskej hlave sa snovali tie najdobrodružnejšie plány ako Ťa zachránim z tohto smútku!
Vtedy som bol prvák na „základke“. Bolo pre mňa priam nepochopiteľné, keď sa spolužiaci sťažovali, ako dostali doma od rodičov na zadok. Ty si ma nikdy neudrela, ani ocko. Vlastne raz som „schytal“ facku za to, keď som ako 13 ročný puberťak fajčil vonku a Ty si na to prišla. Ale to nebola facka za cigaretu, ale za to, že som Ti vtedy klamal. Áno klamal. Tak ako som Ti v svojom živote klamal veľakrát. Nie z toho, žeby som Ťa nemal rád. Práve preto, že som Ťa miloval ako len syn môže milovať svoju matku. Nikdy si ma pre známky nebila, ani pre nič iné. Preto som asi aj klamal. Aby som v Tvojich očiach ostal dobrým synom, i keď sa mi to nie vždy darilo.
Vieš mamka, medzi nami NIKDY nebola tzv. „opičia láska.“ To že by si mi vždy všetko dovolila. Hoci som najmladší, nikdy sa nestalo, aby som bol rozmaznaný. Vždy si mi dala tu pravú výchovu. A ani nevieš koľko si mi tým dala! Cit pre empatiu iných, srdečnosť a pochopenie, a najmä Tvoj vzor! Áno mamka, Tvoj vzor. Chcela si mať zo svojho syna kňaza. Bol som v seminári štyri roky a tešil sa na vysviacku, vedel som ako Ťa to poteší. A keď som musel odísť, ani vtedy si sa mi neotočila chrbtom! Moje radosti a starosti boli vždy aj Tvojimi!
Nikdy si mi nič nepovedala, keď som Ťa sklamal, zlyhal... Len si na mňa pozrela tými svojimi krásnymi a ubolenými očami. Vtedy som si prial, nech ma zbiješ, vynadáš mi... ale Ty si to dala do bolesti svojej duše, ktorá už toľko pretrpela! Zniesol by som bitku, výčitky, ale nikdy neznesiem ten Tvoj pohľad plný bolesti! Viem kedy plačeš, kedy si šťastná, kedy nahnevaná, kedy si smutná, keď máš rovnaký názor! Áno, všetko viem! A ver mi, že pre mňa je to dvojnásobne ťažké! Strašne Ťa mám rád, aj ocka! Keď ma poslali preč z „výšky“ začal som piť ako dúha! Nie, aby som ublížil Tebe, alebo ockovi. To nie! Len som chcel újsť pred sebou, vlastnou hanbou, sebou samým...
Mamka moja! Škoda, že nikto nevymyslel nejaký emotikon, ktorý by bol schopný vyjadriť všetko čo cítim! Neviem, prečo máš taký ŤAŽKÝ osud! Zaslúžiš si oveľa viac šťastia, lásky, radosti, požehnania! Práve Teba mamka by som dal ako sväticu a vzor mnohým terajším rodinám! Odpusť mi moju nevďačnosť, môj život, moje chovanie...
Mnohým celebritám kladú otázku, kto bol Váš vzor? Ja niesom žiadna celebrita a ani nikdy nebudem. Ale s čistým svedomím môžem povedať, že to boli práve moji rodičia. Nikdy Vám to nezabudnem a pokiaľ budem žiť, stále budete v mojom srdci! Chcel by som mať takú vieru ako Ty mamka! Prežiť smrť syna, a zažiť príbeh dvoch synov, ktorí museli odísť zo seminára. A zachovať si tu svoju, pravú, nezlomnú a neopakovateľnú vieru! Vždy budeš mojim obrovským vzorom! Mám Ťa rád Mamička... vlastne nemám Ťa rád. Ja Ťa ZBOŽŇUJEM!
