„Brý den. Múžu si k vám přisednout?“ Nech sa páči, odpovedal som. Naoko som sa znovu ponoril do čítania novín. Kútikom som však pozeral na môjho nového prísediaceho. Bol to starší pán, odhadoval som mu 70 – 75 rokov. Oblečený bol veľmi decentne, tmavý oblek a klobúk na hlave. Nepatrím medzi hlučných ľudí, ale ani príliš tichých spoločníkov, preto som sa ho opýtal či je na dovolenke. Jo – odpovedal. „Manželka se nekde motá po obchodech, tak sem si zašel trochu na pivo. Sme tady na dovolené. Slovensko je nádherná krajina.“ Začali sme sa spolu baviť. Žije v Brne a volá sa Jindra.
„A jak se jmenuješ hochu?“ Opýtal sa ma. Jano, odpovedal som. „ Á tak Honza, jo?“ Sedeli sme spolu a rozprávali. Ja mladé ucho a starý pán, plný životných skúseností. Hoci vekový rozdiel bol medzi nami veľký, mali sme o čom rozprávať. „ Koukám, že máš kozla. Víš odkud pocházi znak toho kozla?“ Neviem – „ V Popovicích jezdila místni kutálka tahaná kozlem a na tý kutálce byla kapela. Honzo, to ti byla paráda!“
Starý pán mi bol čím ďalej tým viac sympatickejší. Objednal som mu pár rumov a nejaké to pivo. Nie nemusel som. Ale chcel. Nebol to žiaden vandrák, alebo bezdomovec. Nepýtal za vyrozprávanie svojho príbehu „všimné“ v podobe pohárika. Rozprával somnou, lebo to potreboval. A ja som ho počúval a rozprával s ním, lebo som to zase potreboval ja. V tom „vzdialenom“ Kežmarku som pociťoval potrebu, normálnej ľudskej komunikácie. Nie pracovnej, ani profesionálnej. Obyčajnej, akú som zažil keď som bol doma.
Drahý Jindro. Viem, že tento môj článok asi nikdy nebudete čítať. A zrejme sa už ani nikdy neuvidíme. Škoda. Veľmi rád by som sa ešte s Vami porozprával. Chcem sa Vám poďakovať. Povedali ste mi, že „...naše národy jsou si moc blízke. Lituji, že žijem takhle oddelene. Víš, to nebyle vůle lidu, ale vůle volú!“
Mali ste pravdu. Obyčajní ľudia nemajú problém porozprávať sa, posťažovať, ale aj ponadávať. Naše stretnutie bolo pre mňa neobyčajné. Som rád, že sme sa stretli Navždy ostanete v mojom srdci. A nech si politici vravia čo chcú...
