Pred niekoľkými rokmi som mal možnosť vidieť film Nemý výkrik. V ňom je podané svedectvo lekára, ktorý vykonával potraty. A je tam priamo nasnímaný i jeden taký potrat. Detailne nasnímaný potrat. Vražda malého človeka v „priamom“ prenose. Je v ňom ukázané i to, ako sa zavádza do tela ženy hadica s určitým podtlakom a ako to dieťatko doslova roztrhá. Väčšie časti jeho tela ako je napr. hlava dieťatka, sa potom kliešťami rozdrvia, aby sa ,,bezpečne“ dostali z tela vonku. V tom filme bolo ukázané ako sa tento malý, bezbranný človek pokúšal ujsť pred vraždiacou trubicou. On už inštinktívne dokázal vycítiť, že je ohrozené jeho ďalšie bytie, no nemal kam ujsť. Veď kam by ušiel, keď stratil i tú svoju poslednú záchranu, svoje posledné útočište - svoju matku. Keď som ten film videl prvý krát, tak sa mi ešte i v noci o tom snívalo. Bol to naozaj silný zážitok a vrelo by som ho odporučil tým dievčatám a ženám, ktoré sa pre interrupciu rozhodnú, no nielen im, ale aj všetkým, ktorí toho maličkého človiečika zrodeného v tele matky pokladajú za niečo neživé, len za akúsi neforemnú hmotu, niečo mimo nich..
Dosť často používaným argumentom na vykonanie potratu a vlastne i nejakým ospravedlnením pred sebou samým je to, že oni dieťa vôbec nezabili. Zabili len „embrio“. Nejakú neživú hmotu, ktorá ešte nič neznamená. Skúsme si položiť otázku, kedy vlastne začína život. Mnohí sa mylne nazdávajú, že život sa začína pôrodom. Život sa začína počatím.
Erich Bleschmidt dokázal, že ľudský vývoj je už od okamihu počatia pri oplodnení individuálny špecifický proces, ktorý prebieha ustavične a bez prerušenia. K rovnakému názoru dospel aj bunečný biológ prof. Herzog, ktorý zdôraznil, že podľa poznatkov modernej biológie sa ľudský život začína už v okamihu oplodnenia vaječnej bunky. V priebehu dvanástich hodín vytvorí vaječná a semenná bunka novú sadu chromozómov, čím vzniká nová ľudská bytosť. Napriek tomu sa nielen v médiách, ale dokonca v biologickej i lekárskej praxi na označenie počiatočného obdobia vývoja ľudského jedinca systematický používa výraz ,,embrio“. Takýmto označením sa „embrio“ celkom vedome zbavuje ľudskej dôstojnosti i citovej väzby na matku, čo niektorým vedcom otvára priestor, aby mohli „embrio“ nielen technicky vyrábať, ale podľa ľubovôle ho aj používať a manipulovať s ním.
Podľa čl. 15 ústavy je ľudský život hodný ochrany už pred narodením. Podľa právnej úpravy však do dvanásteho týždňa svojho vývoja nepožíva žiadnu ochranu. No nenarodený človek v prvých dvanástich týždňoch nie je o nič menej hodnotný, ako nenarodený človek po dvanástich týždňoch svojho vývoja.
Prečo každý rok na svete umrú milióny týchto malých nechcených detí? Na túto otázku budeme ešte dlho hľadať odpoveď. My ľudia si často krát nedokážeme vážiť to čo máme. Vážiť si to začneme až vtedy, keď to stratíme. Nevážime si chlieb, lebo ho máme nadostač, no milióny hladujúcich ľudí na celom svete by boli vďační, za každú suchú kôrku z chleba. Nedokážeme si vážiť zdravie a toľko ľudí trpiacich na rakovinu, malomocenstvo, či na hociktorú inú chorobu by boli dali celý svoj majetok za to, aby boli zdraví tak, ako my ostatní. Nedokážeme si vážiť ani dar materstva a tak ľahkovážne zabíjame deti a pritom množstvo ľudí sa trápi práve preto, že dieťa nemôžu mať. Nedokážeme si to vážiť, pokiaľ to nestratíme.
A že sú to len prázdne slová? Ja sám pochádzam z početnejšej rodiny. Mám brata a dve sestry a som rodičom veľmi vďačný, že ich mám. Keď som mal šesť rokov zomrel mi brat - Jarko. Mal ešte len trinásť. Mladý chlapec plný sily a radosti zo života. Ráno sa ešte zobudil do krásneho sobotného rána a po obede už vyhasla jeho svieca. Bol to obrovský šok pre všetkých. Najťažšie to znášala mamka. Bola by dala celý svoj život, každú sekundu svojho života za to, aby mohol ostať pri nej aspoň o hodinu dlhšie. Teraz po ňom ostalo len prázdne miesto pri stole a hlboká rana na duši. Vraví sa, že čas je najlepší lekár, no vôbec to nie je pravda. Práve s odstupom času a je tomu už sedemnásť rokov sa myšlienka naňho objavuje rovnako bolestne deň čo deň.
Kto vie čo by teraz robil Jarko keby žil? Veľmi túžil ísť na dopravnú školu do Žiliny. Kto vie čím by boli tieto zavraždené deti? Možno by niektoré z nich vynašlo liek proti rakovine, vymyslelo nádhernú skladbu, či namaľovalo obraz, čo by potešil milióny ľudí na celom svete. Čo by sa stalo, keby si matka Louisa Pasteura povedala že pôjde na potrat? Keby nebolo Alberta Einsteina, mali by sme dnes teóriu relativity? Keby nebolo našich rodičov, dnes by sme tu neboli ani my. A nebola by to škoda?! Veď každý a jeden z nás je osobnosťou. Je unikátom.
Prečo o tom píšem? Lebo ma vždy zabolí, ako neuvážene konajú ľudia a ako si nedokážu vážiť ten úžasný dar. Dar života. A že po čase to prebolí? Vôbec nie. Práve vtedy, keď bude raz táto žena ktorá dala súhlas k interrupcii stará a opustená, práve vtedy si možno naplno uvedomí, akú veľkú chybu vo svojom živote urobila. Až vtedy, keď bude umierať a nebude jej mať kto podať ani len pohár vody, až vtedy zistí, že spravila niečo, za čo teraz tak veľmi trpí. Ale to už bude neskoro. Niektoré chyby sa dajú napraviť, no potrat, ten ostane zaznamenaný obrovským výkričníkom v srdci matky.
V jednej knihe som našiel toto autentické svedectvo: Po pohrebe v jednej malej dedinke ďakoval prítomným nie najstarší syn nebohej, ako to býva zvykom, ale najmladší. V mene súrodencov ďakoval aj mŕtvej matke za výchovu, ale osobitne za svoj život, lebo ho priviedla na svet v mimoriadne ťažkých podmienkach. Bolo to v roku 1940 počas druhej svetovej vojny. Rodina žila vo veľkej biede. Manžel umieral a ona čakala dieťa. Nahovárali ju, aby si ho dala zobrať. Zdalo sa, že niet iného východiska. Ale táto žena sa zachovala hrdinsky. Nebála sa porodiť dieťa, hoci manžel bol už mŕtvy. ,,Ako je jej teraz dobre, že sa tak rozhodla,“ pokračoval za úplného ticha syn nebohej. ,,Veď ako by jej bolo, keby sa na Božom súde dozvedela, že zabila kňaza.“ Tým synom bol kňaz Rudolf Baláž. Vtedy ešte nik netušil, že sa stane Bansko Bystrickým biskupom.
A hoci nie je deň matiek, úplne na záver mi dovoľte dať Vám prečítať jeden vinš nenarodeného dieťaťa:
Drahá moja mamička, neviem, kedy máš narodeniny a meniny a preto využívam Deň matiek. Prijmi moje úprimné blahoželanie. Veľmi ťa ľúbim. Nemôžem ti darovať kytičku, ako symbol svojej lásky. Nech ho nahradí kvet, ktorý dnes prvý uvidíš: narcis, nezábudka, rozkvitnutá jabloň... Že to nebude odo mňa? Máš pravdu. Ale ani kvety, s ktorými ti dnes gratulovala Eva, neurobila ona. Iba ich kúpila. Všetky kvety pochádzajú od toho istého Tvorcu. Dovolil mi darovať ti ten, ktorý sa ti bude najviac páčiť.
Prepáč, že sa nepodpíšem. Nemám žiaden dôvod zatajovať svoje meno. Ale ja žiadne meno nemám. A predsa jestvujem. Tvrdíš, že to nie je možné? Nechala si sa presvedčiť, že človek sa musí narodiť, aby jestvoval? To predsa vôbec nie je pravda. Som od chvíle odkedy ste ma s otcom splodili. Hneď som dostala dvadsaťtri párov chromozómov. Polovičku od teba, polovičku od otca. A aká úžasná kombinácia to bola! Vieš, že by som bola mala krásne kučeravé vlasy, ako má teta Betka? Mrzelo ťa, že z Eviných vlasov sa nedal urobiť chvostík, ani vrkoč, ani mašľa sa jej nedala uviazať. Zato mne ...
Nie, vlasy som nemala. Tak ďaleko to až nedošlo. Práve kôli mašličke zvanej DANA. To jediné si mi dala. A môj úporný zápas zahniezdiť sa v stene maternice, dostať sa k zdroju výživy bol márny.
Nič ti nevyčítam. Je nás tu veľa s podobným osudom. Ty si o mne aspoň nevedela. Nerozhodla si, aby ma sterilne a odborne roztrhali na kusy. Aj takých je tu veľa. Vo vašom svete, sme žili iba celkom krátko. Ráta sa to na hodiny, možno na týždne. Niektorým už bilo srdiečko. Nik z nás však nevidel matkin úsmev, nepocítil jej objatie. A predsa, všetci milujeme svoje mamy. Sme tu, kde jestvuje len láska. Nemali sme sa kedy naučiť nenávisti.
Veľmi však čakáme aspoň na jediný prejav vašej lásky. Jedinú slzu ľútosti. Nie nad nami, ani za nami. Vyroňte ju nad zmareným Božím plánom.
Ako by bolo všetko ináč ...
My to už vieme. Prosíme len o tú slzu, lebo bez nej sa tu nestretneme.
Ďakujem. Práve vypadla. A aká horúca ...
Tvoja dcéra
Venované všetkým deťom, ktoré prišli o právo prísť na tento náš svet...
