Skúste na chvíľu zatvoriť očia predstavte si svojich známych – z práce, školy, bytovky... Koľkoich je? Možno aj niekoľko stovák a to ste si ešte nemuseli spomenúť navšetkých. Teraz si skúste vybaviť tváre svojich kamarátov. Koľko ich máte? Párdesiatok? A na koniec si spomeňte na svojich priateľov. To sú tí, ktorío Vás vedia všetko a nesúdia Vás. Tí, ktorí napriek Vašej slabostia chybám sú ochotní podať Vám pomocnú ruku nech sa deje čo chce. To sú tí,ktorí viac myslia na Vás ako na seba a hoci sa im z Vašej stranyčasto dostáva nevďaku a krivdy, oni to dokážu prehltnúť bez jedinejvýčitky. Koľko ste ich narátali? Jedného, troch, piatich?
Iste mi dáte za pravdu, že je ichv našom živote primálo a zároveň dosť. Za šťastného sa môže považovaťkaždý z nás, ktorý v svojom živote našiel aspoň jedného pravéhopriateľa. Človeka, bez ktorého by si život už nedokázal predstaviť. Človeka priktorom vie, že sa na neho môže spoľahnúť nie na sto, ale na milión percent.Človeka ktorému môže povedať všetko a mať pri tom istotu, že to ostane lenv jeho vnútri a ani najhoršie mučenie by ho nedonútilo zradiť.
Keď som premýšľal nad významomslov: priateľ, priateľstvo, hľadal som rôzne charakteristiky. Najvýstižnejšiudefiníciu týchto pojmov som našiel v knihe Sirachovej. Hoci bola napísanápred viac ako dvetisíc rokmi, je stále aktuálna:
„Milé slovo získava priateľov a krotí nepriateľov, láskavá rečdobrého človeka rozmnožuje dobro. Môžeš mať mnoho takých, čo s Tebounažívajú v pokoji, ale za poradcu maj jedného z tisícich! Ak si chcešzískať priateľa, získaj si ho pri skúške a nezdôveruj sa mu ľahko! Odsvojich nepriateľov sa oddeľ a daj si pozor na priateľov! Verný priateľ jeako mocná pevnosť, kto takého nájde, nájde si poklad. Verného priateľa nemožnokúpiť a hodnota jeho vernosti sa nedá vyvážiť zlatom a striebrom.Verný priateľ je akoby liek nesmrteľného života a tí, čo sa boja Pána,nájdu ho. Kto sa bojí Boha, bude mať ozaj pravé priateľstvo, lebo kto aký je,takého bude mať aj priateľa.“ (Sir 5, 5-7.13-17)
Pýtate sa prečo píšem práve totozamyslenie o priateľstve? V decembri 2007 som mal možnosť zúčastniťsa exercícií pod vedením ThDr. Vojtěcha Kodeta, O.Carm, ktorý v jednejsvojej prednáške rozprával ako bol na tábore, kde boli deti s rôznympostihnutím a akým sú príkladom pre nás všetkých. Spomínal ako sa večerpred spánkom tieto deti spolu objímali, maznali, hladkali sa po tvári a plakali,pretože sa spolu neuvidia celú noc. Potom položil otázku: „Kedy ste naposledyplakali, alebo vám bolo smutno a nechcelo sa vám ísť spať, lebo sa celú noc neuvidíte so svojimkamarátom?“
Táto jeho otázka bola pre mňariadnou fackou. My ľudia sme také zvláštne tvory. Príliš skoro začíname braťvšetky dobré veci akosi automaticky. Je pre nás samozrejmosťou, že sme viac čimenej zdraví, máme čo jesť, máme rodinu a máme aj priateľov. A pritomsi neuvedomujeme, aké obrovské máme šťastie, že to všetko naozaj máme.
Neviem či niekto z Vás,ktorí ste vytrvali a prečítali si tento môj príspevok až do konca, dostalv živote nejaké vyznamenanie. Nemusí to byť hneď vyznamenanie za štátnezásluhy, či za nejaké mimoriadné a hrdinské činy. Najväčším vyznamenaním,ktorého sa nám môže v živote dostať je to, ak nám niekto povie: ďakujem,že si mojím priateľom. Ak sme sa toho vyznamenania v živote ešte nedočkali,tak potom je náš život veľmi chudobný a úbohý. Preto prajem Vám všetkým, ale rovnako aj sebe, aby sme maliv živote čím viac naozajstných priateľov a aby sme aj my sami bolipriateľmi pre iných.
