Tento prívlastok ma už dlhšie núti premýšľať nad jeho významom. Čo symbolizuje holubica? Najčastejšie je tento vták dávaný do spojitosti s mierom, je jeho symbolom. To by mohlo platiť i o nás Slovákoch. Ako národ patríme medzi Slovanov a tí sú pohostinní a mierumilovní. Avšak len do tej chvíle, pokiaľ im niekto nezačne stúpať na „kurie oko“. Slovan je typ človeka, ktorý dokáže dlho znášať jarmo a porobu, ale ak sa zapáli - beda tomu kto to spôsobil! Ak sa obzrieme do našej histórie, môžeme si s pokojným svedomím povedať, že sme žiadnu vojnu nevyvolali, žiaden národ sme neobsadili, nijakých ľudí nezotročili...
Na druhej strane, holubica je vták – malý, slabý a prelietavý. Nie je to žiaden bojovný orol. A čo my Slováci? Ako národ sme naozaj malý, nie sme však slabí, ale žiaľ pričasto sme prelietaví. Prelietaví vo svojich názoroch, príslušnosti k strane či vlastnému presvedčeniu. Možno je to tým, že sme ako národ boli vždy pod niečiou nadvládou. Raz to bolo Rakúsko-Uhorsko, inokedy Československo. A keď si Slováci po prvý krát v svojej histórii vydobyli mať svoj vlastný Slovenský štát v rokoch 1939-1945, dnes sa na to mnohí drahí „spoluobčania“ pozerajú ako keby to bola najväčšia boľačka v dejinách nášho národa a prezidenta Tisa ak by mohli, tak obesia znova...
Práve to je dosť znepokojujúce. Pomaličky mám pocit ako by sa z našej spoločnosti vytrácal nacionalizmus. Nepáči sa vám, že som použil toto slovo? Evokuje vo vás pocit extrémizmu? Pozrime sa teda spoločne ako definuje slovo nacionalizmus slovník cudzích slov (SPN 1997, s. 624). V druhom bode sa píše, že zastarane ide o vlastenectvo. Vlastenectvo teda patriotizmus. Keď sa povie nacionalizmus, nejde vždy o jeho extrémne prejavy! Všimnime si patriotizmus napríklad USA. Skoro každý rodinný dom má vyvesenú zástavu, deti sú už od mala vychovávané k úcte voči vlajke, hymne, štátu, 4. júla v deň nezávislosti sa recitujú básne, hrajú divadelné predstavenia... Apropo. Ako vyzerá napr. Deň Ústavy Slovenskej Republiky u nás? Vieme kedy to vôbec je? Vedieme deti k tomu, aby mali v úcte svoju rodnú krajinu, svoje mesto, dedinu kde vyrastajú, aby nezabúdali na zvyky, ktoré sa dedia z generácie na generáciu?
Ako príklad našej prelietavosti uvediem Vám jednu názornú situáciu: predstavte si Slováka v Poľsku – hneď začne godať, po pár dňoch v Česku začína mluvit, ak sa dostane kdesi na Ukrajinu, začína prevetrávať svoje znalosti ruštiny (ktoré si mysli že má), ak príde do Maďarska... tak jedine tam vraví po Slovensky, lebo im ani za mak nerozumie... V mojej rodnej obci žije jeden pán, ktorý sa tu za prácou prisťahoval z Čiech pred asi tridsiatimi rokmi. Dodnes poctivo „mluvi“! Ani tridsať rokov pobytu v nie rodnej krajine ho neprinútilo zmeniť svoj materinský jazyk! A my Slováci? Po tridsiatich rokoch v Česku by sme „mluvili“, či rozprávali? Aj to je trošku vecou národnej hrdosti.
Drahí moji spoluobčania, rodáci. Buďme i naďalej národom holubičím v zmysle toho, že budeme šíriť pokoj. Nebuďme prelietaví ako tie holuby, pretože sa môže veľmi rýchlo stať, že skončíme s vykrúteným krkom na pekáči svetového diania. Lebo nemôže byť pre národ väčšej pohromy, akou je strata vlastného povedomia.
