Budú hľadať dôvody, prečo je práve ich strana tou jedinou správnou alternatívou voči Smeru a protiváhou Roberta Fica. Každý z nich bude tvrdiť, že práve ich strana má tých správnych ľudí na dôležité posty, a že práve on ako líder dokáže zjednotiť pravicu. Nič nové pod slnkom, robia to tak predsa vždy, veď sľuby sa sľubujú, blázni sa radujú, ale keď príde na lámanie chleba, neurobia nič.
Každý deň niektorý zo šéfov pravicových strán skonštatuje, že pravica potrebuje lídra, akurát že každý, kto to povie, myslí pritom seba.
Aká je ich skutočná ochota zjednotiť pravicové sily na Slovensku sa ukázalo, keď sa uzatvárali kandidátky. Neustále špekulovali, či ísť do volieb v koalícii, alebo len niekoho z inej strany zobrať na kandidátku a prostredníctvom médií si odkazovali, kto je s s kým ochotný aspoň na oko rokovať, a kto s tým nemá ani rátať.
Aké však títo páni ponúkajú riešenia? Premiér straší národ migrantmi a samozvaní lídri pravice tým, čo bude po voľbách. Jeden sa už vidí ministrom financií a kvôli blahu národa je ochotný opustiť aj svoj mandát europoslanca, ďalší kalkulujú, či by sa im oplatilo ísť do koalície so Smerom.
Problémy, ktoré potrebujú riešenia, však akoby ich nezaujímali. Napríklad zdravotný stav obyvateľov Slovenska je v porovnaní z ostatnými krajinami Európskej únie veľmi zlý, päťdesiatnici majú pred sebou podľa štatistík len 10 rokov života v dobrom zdravotnom stave, kým priemer EÚ sa blíži k osemnástim rokom. Priemerná očakávaná dĺžka života Slovákov je 3,2 roka pod priemerom EÚ. Pritom na zdravotnú starostlivosť míňame až 7,5 % HDP, čo je porovnateľné s podielom vynakladaným na zdravotníctvo v rozvinutejších krajinách. A aj tak napriek tomu, že na Slovensku pripadá na obyvateľa 11,2 návštevy lekára ročne, čo je dvakrát viac ako priemer EÚ, sa zdravotný stav obyvateľstva nezlepšuje.
Alebo ďalší veľký problém – ochudobňovanie strednej triedy, ktorá bola vždy rozhodujúcim hráčom pri vývoji spoločnosti dopredu. Stredná trieda však pomaly mizne. Môže za to aj postoj všetkých doterajších vlád k živnostníkom, ktorých majú síce „lídri pravice“ plné ústa, ale tým sa to končí. Podobne to vyzerá s riešením problémov poľnohospodárstva či školstva.
Takýto je obraz slovenskej politiky dva mesiace pred voľbami. Veď je ľahšie prijať hru Roberta Fica o hovoriť o tom, že treba krajinu chrániť – on chce Slovensko chrániť pred imigrantmi a šéfovia etablovaných pravicových strán seba pred ním.
Pravicový volič sa tak ocitá v pasci. Aj vinou médií a politických analytikov má totiž pocit, že okrem starých známych nemá na výber. Menšie a nové strany totiž akoby pre nich ani neexistovali – hoci ponúkajú alternatívu a naozaj nové tváre. Namiesto toho, aby ich objektívne zhodnotili a preštudovali si ich program však radšej konštatujú, že niet koho voliť a voličom neostáva nič iné, ako voliť stále tých istých, ktorí tu vládli od roku 1989. Kam našu krajinu za tie roky dostali, vidíme všetci.
Ak sa vám blog páčil, môžete zaň zahlasovať aj na vybrali.sme.sk. Ďakujem.
