Ak na Slovensku počujem polemiku o národe, jeho symboloch, národnom povedomí alebo podobných témach, oscilujem medzi dvoma krajnosťami. Jedným extrémom je emóciami prekypujúci vzťah k národnej téme, ktorého som často svedkom v Maďarsku, druhým extrémom je chladný, nedbalý postoj, s ktorým sa vo všeobecnosti stretávam u svojich slovenských kolegov. Na jednej strane prepiaty zápal, na druhej strane zasa cencúle.
Nevidím nijakú prekážku, prečo by v rokovacej sále zákonodarného zboru Slovenska nemala byť štátna vlajka. Pre mňa symbolizuje najmä vlasť, Slovensko, ako aj to, že v budove parlamentu sa všetko musí diať v záujme vlasti. Viem, že pre mnohých je zástava Slovenska aj symbolom spolupatričnosti k slovenskému národu, ja s tým však nemám nijaký problém. Nikdy som sa netajil svojou národnosťou (maďarskou), každý ma takto spoznal. Ako som už raz povedal: snívam po maďarsky, ale nie o Maďarsku.
Hoci si to neuvedomujeme, potrebujeme symboly, veď ich hlavné opodstatnenie sa skrýva v tom, že pre mnoho ľudí majú rovnaké posolstvo. Netreba veľa slov, dlhé blogy a prejavy, ak vidíme zástavu, kríž, hviezdu alebo akýkoľvek iný symbol, hneď vieme, o čo ide.
Pre mňa je zástava Slovenska vyjadrením spolupatričností ľudí, ktorí v krajine žijú. Teší ma, že podobne zmýšľa aj niekto iný, preto podporujem umiestnenie štátnej zástavy v rokovacej sále bratislavského parlamentu. Symbol, ktorý je pre mnohých aj vyjadrením národného povedomia, je pre mňa vyjadrením občianskej hrdosti!
