Znefunkčnili tak parlament a zabránili svojim koaličným partnerom hlasovať o ich návrhu zákona, ktorý koaličná rada predtým prerokovala.
Samotnému hlasovaniu (teda v tomto prípade nehlasovaniu) predchádzala celodenná diskusia v pléne, kde odzneli mnohé argumenty, ktorými sa snažili jedni dokázať, prečo je ten zákon dobrý a potrebný a druhí argumentovať prečo sú niektoré jeho ustanovenia zlé a vlastne celý zákon nepotrebný.
Zdroj: TASR. https://ipravda.sk/res/2020/09/30/thumbs/parlament-nrsr-clanokW.jpg
V rozprave som vyjadril svoje presvedčenie, že všetci sme za život, považujeme potraty za zlé, všetci chceme pomôcť, byť súcitní, všetci sme za slobodu (v tomto prípade za slobodu rozhodovania), všetci sme za právo a spravodlivosť. Poukázal som na to, že podobnú ťažkú dilemu už riešil v dávnej minulosti zákonodarca, kráľ Šalamún, keď musel rozhodnúť, ktorá matka má nárok na živé dieťa. Za kráľom Šalamúnom prišli jedného rána dve ženy. Bývali spolu, v jednom čase obe porodili deti. V noci sa stalo, že jedna nešťastnou náhodou svoje dieťa priľahla a udusila. Keď to zistila, vymenila svoje mŕtve dieťa za živé dieťa tej druhej ženy. Kráľ Šalamún mal rozhodnúť, komu patrí to živé dieťa. Keďže nemohol určiť, komu to dieťa patrí, rozhodol spravodlivo, aby živé dieťa rozpolili a každej zo žien dali polovicu. Z príbehu vieme, že pravá matka dieťaťa sa rozhodla dieťaťa vzdať, len aby žilo. Rozhodnutie urobili ženy slobodne. Jedna sa rozhodla, že chce polovicu, druhá sa rozhodla radšej vzdať svojej polovice, aby dieťa prežilo. Šalamún jej dieťa prisúdil a všetci do dnes obdivujú jeho múdrosť. Príbeh sa skončil dobre.
Podstatné je však toto. Šalamún mohol, ako kráľ, trvať na svojom predchádzajúcom spravodlivom rozhodnutí, a teda, aby každej žene dali polovicu dieťaťa. Netrval. Samozrejme mu nešlo o to aby, bolo dieťa rozpolené, chcel aby bolo zachránené. Veď keď už jedno dieťa zomrelo, tak by bolo stratou, aby zomrelo aj druhé. Svojím konaním však otvoril miesto pre ústupok jednej zo žien. Tento ústupok z nároku zachoval život aspoň jedného z detí.
Na každom poslancovi je zodpovednosť, aby rozhodol múdro. Tak ako v príbehu je tu na prerokovaní nešťastná, nikým nechcená situácia, neželané tehotenstvo. My máme rozhodnúť aké podmienky pre rozhodnutie ženy stanovíme. Konečné rozhodnutie ostáva na nej.
Jedna skupina žien je už pevne rozhodnutá pre potrat, majú na to svoje objektívne dôvody a nič im v tom nezabráni. Ak by im niekto bránil, tak sú zrejme ochotné urobiť to aj nelegálne. Je tu aj druhá skupina žien, ktorá ešte nie je úplne rozhodnutá a potrat by aj zvážila, keby mala viac času na rozhodnutie, keby dostala viac informácií a keby sa bola možnosť ako riešiť jej situáciu s bývaním, živobytím a možno aj utajením skutočnosti, že porodí dieťa. Nedostane však k tomu príležitosť, lebo spravodlivé je ani náhodou a ani v najmenšom sa nedotknúť a neobmedziť právo tých prvých, ktoré sú už aj tak rozhodnuté, že idú na potrat. Koľko ráz sa aj vám stalo, že ste zmenili svoje už skoro definitívne rozhodnutie, keď sa zmenili okolnosti? Je také ťažké uznať, že odo dňa oznámenia, deklarovania zámeru ukončiť svoje tehotenstvo sa môže niečo zmeniť? Veď ľudia pracujú so svojimi výrokmi a zámermi! A hlavne vtedy k celia naplneniu svojho zámeru. Predstavte si, že partner, ktorý napríklad povedal, že sa o to dieťa nepostará, príde so zmenou postoja… alebo rodičia, ktorí povedia svoje dcére, že sa mýlili ak na ňu tlačili...
Je na nás, aby sme rozhodli, či radšej to dieťa (ten zárodok, ktoré môže byť dieťaťom), ktoré by mohlo žiť, spravodlivo rozpolíme a každej dáme polovicu. Odmietneme pomôcť tým nerozhodnutým, ktoré potrebujú viac času a informácií na rozhodnutie, lebo by sme možno mohli obmedziť právo tých, ktoré sú už rozhodnuté na rýchle uskutočnenie ich rozhodnutia bez zbytočných administratívnych komplikácií.
Nemáme tu múdreho Šalamúna, aby rozhodol za nás, musíme rozhodnúť my. Viem, že viacerí z nás, by najradšej nerozhodli a poslali ženy preč. Veď ten stav aký je vyhovuje a nie je potrebné na tom nič meniť. Šalamún nemohol poslať ženy preč, lebo situácia proste nastala, hoci si ju nik neželal. Tie ženy za ním prišli, aby rozhodol. Možno tá, ktorá si živé dieťa, miesto svojho mŕtveho prisvojila, by bola spokojná, keby sa nič neriešilo, keby všetko ostalo nezmenené, ale čo tá druhá žena?
Vidím to tak, že táto téma sa žiaľ stala jedným z bojísk v kultúrnej vojne, ktorá žiaľ v našom národe či si to priznáme, alebo nie, prebieha. Nevinnými obeťami tejto kultúrnej vojny, ako vlastne každej vojny, sú v tomto prípade ženy a deti.
Tento návrh nikomu nič nezakazuje! Je to zmierlivý, kompromisný návrh. Neodsudzuje, neberie na zodpovednosť ženu, ktorá sa rozhodla pre potrat, tak ako ani Šalamún neodsúdil nakoniec tú druhú ženu. Tento zákon vychádzajúc z praxe života a práce organizácií, ktoré pomáhajú tehotným ženám sa snaží zachrániť to druhé dieťa pred smrťou (aspoň jedno).
Môj apel v pléne bol jasný. Vyzval som, aby sme o tomto šalamúnskom prípade (zákone) nerozhodli bez ohľadu na jeho obsah a zámer, len podľa toho, aby sme vyhrali bitku v kultúrnej vojne. Nerozhodujme preto aby sme dokázali a ukázali svojím voličom, akí sme liberáli, alebo naopak, akí sme konzervatívci, alebo akí sme pravoverní kresťania, či presvedčení ateisti.
Žiaľ, poslanci, ktorí vytiahli karty, ukázali neschopnosť akéhokoľvek ústupku. Hoci my navrhovatelia sme už samotným obsahom návrhu ustúpili zo svojich predstáv o naplnení našich ideálov, aby nebol neprirodzene ukončený ani jeden počatý život. Ak budú títo poslanci aj ďalej trvať na svojej neústupčivosti, tak sa obávam, že zomrú obe deti. Dúfam však, že sa nám podarí šalamúnsky múdro rozhodnúť a aspoň časť detí, ktorých matky budú uvažovať o potrate, dostanú šancu žiť.
poslanec NR SR
