Poznáte to, pri harrypotterovskej monumentálnej zvučke sa krokom (1 krok/10 s) priblížia všetky tie spektability, honorability, magnificencie, extravagancie s ťažkými zlatými reťazami na krku, ktoré by závidel hocktorý Rytmus. A keď sa konečne usadia, akási ďalšia -bilita vám posunkom ruky prikáže sadnúť si, pokiaľ možno čo najtichšie, lebo inak vám pani tajomníčka ukáže, ako vie zabiť kreditkou. Celý ten čas ste fascinovaní vážne sa tváriacim chlapíkom so zlatým žezlom v ruke, ktosi zozadu zakričí, že je isto zaliatý vo vosku. Odsedíte si zopár minút, zažijete svojich 10 sekúnd slávy, odmenia vás burácajúcim potleskom, ale aj to závisí od toho, koľko máte kamarátov a aký dokážu byť hluční... Nachvíľu vám dovolia priblížiť sa k žezlu, dokonca sa ho môžete dotknúť a potom si len lámete hlavu, či chlapík podopiera žezlo, alebo žezlo podopiera chlapíka.
Povedali mi:,,Večer ideme na beánie." Nebola to však večera zadarmo, ako som si myslela, bol to večierok s kopcom mladých ľudí v skvelej náladičke, poskupinkovaných - máme svoj svet - rôzneho vyznania, orientácie... Pred vstupom nás prvákov označkovali malými vizitkami s menom vám prislúchajúcim. Podľa nich som Quasimodo. Milé dievčence mi milo vysvetlili, že ženské mená sa už minuli a ja sa musím teraz predierať davom, pranierovaná za môj výzor zohaveného zvonára. Pointa bola v tom, že počas večera si máte nájsť svoju ,,polovičku". Celý večer tak stretávate Tristanov, vlkov, Esmeraldy, Ofélie... a to nemusíte byť ani opití. Pri vchode bola ,,úschovňa odloženého oblečenia", resp. šatstvo nahádzané na jednej kope, bez dozoru. To som si myslela, kým sa pri mne nepristavil mládenec s bundou a opýtal sa:,,Ty máš na starosti to šatstvo?" Z môjho výrazu v tvári usúdil, že asi nie a odišiel... Medzi tým som staratila moju menovku, poprosila som teda o druhú. Neviem, kedy som bola na tom lepšie: či ako Quasimodo, alebo ako Lászlo.
Priznám sa, nudili sme sa, a to nám ani vtipný Adam nezlepšil náladu. A to je už o čom hovoriť, pretože keby tento chlapec mal psí chvostík, tak by ho mohol využiť ako ventilátor na chladenie reaktora. Nepomohlo jeho štekanie, ani tanečná súťaž (veď aká by to bola diskotéka bez tanca v čase, keď Slovensko žije v tanečnej horúčke...), ani pohľad na fešáka s copíkom, ale môj návrh na jedno pivečko. Tak sme odišli, nechávajúc za sebou rozvášnený dav, viac sa neobzerajúc sťa pani Lótová, smerujúc uhasiť smäd v najbližšiej krčmičke.
Neskôr, pri šiestom pive mi Kubo pripomenul, že na svetríku mám obe menovky. Ničtozato, veď čo my vieme, možno Quasimodo bol v skutočnosti Maďar. Cestou na intrák sme stretli skupinku dvoch spolužiakov, očividne v dobrej nálade, veď kto by ma už objal behom minúty päťkrát. Jeden z nich zbadal mačku, vyskočil od radosti, rozbehol sa za ňou a viac ho nebolo... Chápem ho. Každý sa predsa za niečím náhlime. A vidieť na druhý deň ráno všetky tie zaspaté ksichtíky, hľadajúce najbližšiu toaletu, pokiaľ možno so zdvihnutým poklopom, to stojí za tých 50 Sk vyhodených za beánie.
