S ruksakom na chrbte balansujem na pni odpíleného stromu niekde v lese pod hrebeňom ukrajinského pohoria Boržava. Pohľadom sa snažím nájsť cestu, ktorá by sa podľa miestneho zberača malín a čučoriedok mala nachádzať niekde na druhej strane potoka, asi o 150 výškových metrov nižšie. Z ukrajinského mestečka Volovec síce vedie na hrebeň aj červená turistická značka, ale to by som najprv musel kráčať zhruba dva kilometre na vlakovú stanicu. A to som ráno, po krátkej porade so sebou samým, zamietol ako zbytočnú zachádzku a vyrazil po vlastnej skratke. Chyba.
Ukrajinské hory sú krásne, ale viac si ich určite užijem hore z hrebeňa ako z terajšieho pichľavého malinčia. Po srdečnej debate s miestnym muščínom tak schádzam späť dole k potoku, prebrodím vodu a po úzkom chodníku zberačov čučoriedok sa asi po 2,5 hodinovom stúpaní dostávam konečne hore na hrebeň.
Boržava mi tak trochu pripomína slovenskú Malú Fatru alebo Nízke Tatry. Odlesnený hrebeň hôr sa tiahne vo výške približne 1500 m nad morom a na dĺžku meria zhruba 40 km. Listnaté lesy nesiahajú až na hrebeň, a tak sú z neho prekrásne výhľady všetkými smermi. Namiesto trávy však kopce pokrývajú hektáre čučoriedkových polí. Hory sú tak vítaným zdrojom zárobku pre obyvateľov. Ako mi prezradili miestni, za 1 kilogram odovzdaných chutných čučoriedok dostanú 50 ukrajinských hrivien (1,70 eur). Za pol dňa sú tak schopní zarobiť až 700 hrivien (24 eur), čo je pri priemernom plate na Ukrajine zhruba 300 eur/mesiac už riadne lákadlo. Nemožno sa tak čudovať, že niektorí obyvatelia podhorských dedín sa v čase zberu sťahujú do lesov aj na niekoľko dní. Bývajú v stanoch, umývajú sa v potokoch a od rána do večera zbierajú čučoriedky.
Hrebeň Boržavy je dobre značený červenou turistickou značkou. Azbuka na smerovníkoch pôsobí na mňa vítaným exotickým dojmom. Aj keby tu však turistická značka nebola, zablúdiť už nie je veľmi kde. Počasie je perfektné a hory predo mnou jasne viditeľné. Občas dokonca stretnem aj nejakých turistov. Z Kyjeva a z Čiech, Slováka ani jedného. Dobehnem aj osamotenú turistku z centrálnej Ukrajiny. Musela precestovať vlakom stovky kilometrov, aby si odkráčala svoju cestu horami Boržavy. Hoci sa aj ja zväčša túlam sám, takéto osamotené cestovateľky s ruksakmi na chrbtoch vzbudzujú vo mne veľký rešpekt. Večer sa na lúčke v lese, neďaleko prameňa, tak nejak prirodzene stretneme viacerí. Okrem Oľgy a mňa si tu ešte rozloží stany aj štvorčlenná ukrajinská rodinka z Kyjeva.
Podkarpatská Rus by mohla byť úplne prirodzenou voľbou pre turistov zo Slovenska, ktorí chcú spoznať aj iné hory ako tie domáce. Výhodou je dobré dopravné spojenie. Ja som cestoval vlakom ráno z Košíc do Mukačeva a potom ďalej ukrajinským vláčikom do mestečka Volovec. Práve toto mesto je východiskom pre turistov, ktorí plánujú prejsť hrebeň Boržavy. S ubytovaním som tu nemal žiaden problém, izba v dome za 12 eur bola čistá a útulná. Nocľah som si hľadal cez booking.com. Odporúčam si však vždy prečítať aj príslušné recenzie. Vyhnete sa tak možnému nepríjemnému prekvapeniu.
V obci Koločava som sa ocitol viac - menej náhodou. Po prechode Boržavy som skončil v meste Mižhirja. Popíjajúc kávu som sa dal do reči s miestnym obyvateľom, ktorý niekoľko rokov žil a pracoval v Čechách. Chválil Koločavu, v ktorej sa mala nachádzať dokonca aj česká krčma, a tak som do obce zamieril. „Najľahšie sa tam dostaneš stopom. Postav sa pod dub, je to asi 300 metrov týmto smerom,“ dostávam jasné inštrukcie. A naozaj, po zhruba 300 metroch chôdze prídem k dubu, pod ktorým postáva skupina ľudí. Príde auto, zastaví, štyria ľudia naskáču šoférovi do vozidla a auto odfrčí preč. Pod dubom zostávam s otvorenými ústami stáť sám, avšak bohatší o novú skúsenosť o fungovaní dopravy na Podkarpatskej Rusi.
Obec Koločava je známa ako rodisko obávaného lúpežníka Nikola Šuhaja, známeho z diela českého spisovateľa Ivana Olbrachta. V dedine žije slovenská a česká komunita a dokonca tu funguje aj penzión a reštaurácia Četnická stanice. Podnik má pod palcom pani Natália, dohovoríte sa tu česky a naši západní susedia organizujú do obce početné poznávacie zájazdy. V krčme si tak okrem ukrajinských špecialít a ukrajinského piva môžete dať aj pivo české alebo vyprážaný rezeň so zemiakmi. V obci majú tiež skanzen so sochou lúpežníka, ktorý je pre tunajších ľudí presne to isté, čo pre Slovákov Jánošík. Skanzen odporúčam navštíviť. Fascinuje ma vidieť v akých podmienkach, a to v podstate na našom území, ľudia bývali, pracovali, učili sa, pred koľkými? Len zhruba 70 rokmi ?
Koločava je zároveň nástupným miestom do prekrásnych hôr v oblasti Synevyrského národného parku. Najvyšším bodom, ktorým prechádzam, je 1709 metrov vysoký vrch Negrovets. K listnatým stromom pribudnú aj ihličnaté smreky, čím vzduch dostane takú tatranskú vôňu. Kráčam po hrebeni, sledujem pasúce sa kone, fotím prírodu a je mi tak nejak dobre. V ústach premieľam cukrík, ktorý som dostal od fešnej ukrajinskej turistky. Miestni to majú vo zvyku. Ak sa s niekým pozdravíte, popýtate odkiaľ kráča a kam ide, na rozlúčku dostanete aspoň maličkosť. Deň končím na chate pri Synevyrskom jazere. Moja izba za 20 eur je maximálny luxus, dokonca mám balkón s výhľadom, na ktorom si môžem v pokoji fajčiť obľúbenú cigaru.
Počas môjho zhruba týždňového pobytu na Ukrajine som sa ani na sekundu neobával o svoju bezpečnosť. Spal som v lese, u domácich, v penzióne, chodil po mestách, podhorských dedinách, pohyboval sa po vlakových aj autobusových staniciach. Cestoval som stopom, vlakmi aj autobusmi. Nikto ma nezavraždil, nezbil, ani neokradol. Nikto sa mi nesnažil predať tyč na telefón kvôli krajším selfie alebo pletený náramok za 10 eur. „Najhoršie“, čo sa mi stalo, bolo, že miestni obyvatelia si na môj účet trochu privyrobili. Nie je to pravidlom, ale stretol som sa s tým. Príklad? V miestnej vývarovni si dáte vysmážanú rybu s chlebom a pivom. Podľa cenníka máte platiť v prepočte 1,30 eur. Tetuška za pultom pozrie na jedlo, pozrie na Vás, zase na jedlo a vypýta si 1,80 eur. Asi každý bez mrknutia zaplatí.
Osobitným zážitkom na Podkarpatskej Rusi je doprava. Autobusy aj vlaky boli v najlepších rokoch niekedy pred pol storočím. Pridajte si k tomu neskutočne rozbité a niekde dokonca úplne chýbajúce cesty a viete si zhruba predstaviť výsledok. Sedíte na sedadle, klíma je len utópiou. Pot vám steká po tele a len s úžasom hľadíte na deduška alebo bábušku v hrubom svetri. Asi nechce prechladnúť. Navyše, medzimestské autobusy fungujú v obciach na Ukrajine zároveň aj ako MHD. Znamená to, že v obci, ktorá môže mať okolo 500 obyvateľov, majú aj päť zastávok. Napriek všetkému som sa však dopravil vždy tam, kde som potreboval a cestovanie som bral ako novú exotickú skúsenosť.
Moja posledná zastávka na Podkarpatskej Rusi je mesto Mukačevo. Navštívim tunajší hrad, prejdem sa po sympatickom námestí, na ktorom je okrem iných sôch aj kominár s kocúrom. Ako inak, treba sa dotknúť gombíka a niečo si zaželať. Ako inak, ak želanie nikomu neprezradím, určite sa mi splní. Miestna mládež sa po večeroch schádza na širokom trávnatom brehu pri rieke Latorica. V obchode si kúpim pivo, zapálim cigaru a vyvalím sa do trávy. Je to pekná bodka na konci úspešného spoznávania Podkarpatskej Rusi.
