Sto kilometrov cez lesy a hory sme prešli za 20 hodín. Prečo to robíme?

Stojím na Vápennej v Malých Karpatoch a pozerám sa na všetky kopce a lesy v smere na Bratislavu. V nohách mám viac kilometrov ako som schopný dovidieť. Spolu s ďalšími šialencami mám v pláne prejsť za deň takmer sto kilometrov.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (7)

O piatej ráno spolu s kolegyňou Milkou už podupkávam na bratislavskej Hlavnej stanici. V rýchlosti sa registrujeme, platíme po päť eur a dostávame plánik trasy s vyznačenými jednotlivými kontrolnými stanovišťami. Na zhruba 95 km trati je ich spolu šesť. Trasa vedie cez Biely Kríž, Pezinskú Babu, Skalnatú, Čermák, Vápennú, Bukovú, Dobrú Vodu až do Brezovej pod Bradlom. Časový limit je 24 hodín. Pravda, ak by niekomu bolo náhodou málo, môže pokračovať 169 kilometrovým variantom až do Trenčína. Čo však určite nie je môj prípad.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Spolu s Milkou rezko kráčame smerom na Kolibu. Je to síce do kopca, ale sme len na začiatku a síl máme habadej. Napriek skorej rannej hodine sú okolo nás davy ľudí. Niektorí idú pomalšie, iní dokonca bežia. Každý podľa jeho kondície a schopností.

Prvé kilometre vedú bratislavským lesoparkom a tak prevažujú asfaltky. Pravidelne sa vyhýbajúc cyklistom prichádzame približne po dvoch hodinách na Biely Kríž. Na stanovišti dostávame prvé pečiatky, dávame si raňajky z vlastných zásob a zhruba po desiatich minútach už vyrážame ďalej na Pezinskú Babu.

Inak tá vzdialenosť na Pezinskú Babu dosť klame. Behávam tam pravidelne, z domu v Pezinku to mám necelých desať kilometrov. V hlave tak mám zafixované, že to je síce trochu do kopca, ale v podstate zvládnuteľné. Lenže z Hlavnej stanice je to dosť podstatný rozdiel a zhruba 28 km šliapeme okolo päť hodín. Päť hodín a je to iba Pezinská Baba. Hm.

SkryťVypnúť reklamu

Dostávame druhú pečiatku a na chate objednávam fazuľovú polievku, kofolu a dve kávy. Vyzúvam si moje bežecké tenisky, ponožky a kontrolujem nohy. Naboso si vychutnávam studenú zem, ktorá príjemne chladí. „To by som nerobil,“ poučuje ma starší pán, ktorý na stanovišti rozdáva pečiatky a ak je záujem, aj rady zadarmo. Dozvedám sa, že diaľkoplazci sa radšej nevyzúvajú, vraj to zabraňuje otlakom. Natiahnem si ponožky, obujem sa a o chvíľu už makáme ďalej smerom na Čermák.

Niekde pred prudkým stúpaním na Skalnatú nás predbieha turista. Neodolám a spýtam sa ho, ako sa mu kráča.

Stalo sa vám niekedy, že ste pustili vodu a kohútik vám zostal v ruke? Chlap sa nedá zastaviť. Hore kopec, dole kopec, len rozpráva a rozpráva. Dokonca ani Milka sa nedokáže dostať k slovu a keby ste poznali Milku, pochopili by ste, aká veľká vec sa práve deje. Postupne sa od neho dozviem, že si na moju, inak roky za iného šťastne vydatú turistickú parťáčku, mám dať veľký pozor. „Najprv je to samý úsmev, samý med a potom sa nedostaneš ani na pivo,“ odovzdáva mi borec svoje životné skúsenosti zhruba ďalších päť kilometrov. Rozlúčime sa až na Čermáku a už sa nestretneme. Dodnes neviem, či Trnavskú stovku zvládol alebo to vzdal.

SkryťVypnúť reklamu

Kráľovskou etapou Trnavskej stovky je Vápenná. Kopec s niekoľko stometrovým prevýšením leží asi v polovici trati, keď už toho začínate mať aj celkom dosť. Únava sa začína prejavovať a tak prichádza čas aj na existencionalistické reči. S okoloidúcimi preberáte filozofické otázky, medziiným samozrejme aj tú, že prečo niektorí blbci strávia víkend kráčaním takmer 100 kilometrov cez hory a to takmer bez prestávky.

J. doteraz absolvoval 32 ročníkov Trnavskej stovky. Začínal ešte za socializmu. Okolo neho prešla nežná revolúcia a on kráčal. Prišiel Mečiar a hektické 90. roky a on kráčal. Slovensko vstúpilo do EÚ aj NATO a J. si stále chodil do Karpát odšliapať svojich 100 km. Okrem toho chodí aj na Lazovú stovku a ďalšie diaľkové pochody. Cez plece má prehodený modrý ruksak a v ňom spacák. „Zvyknem si na Dobrej Vode na hodinku zdriemnuť,“ vysvetľuje mi.

SkryťVypnúť reklamu

K. si dal Trnavskú stovku ako darček k 60. narodeninám. Celú trať už kedysi absolvoval, ale „to už sú roky.“ Kráča a pozerá do mobilu, do ktorého mu jeho syn stiahol aplikáciu s mapou trasy. „Však kedy, keď nie teraz,“ dumá.

Ľ. ide Trnavskú stovku po štvrtý krát. Nedošiel ani raz. Prvý raz si nabalil obrovský ruksak a dostal sa pod Vápennú. Tento rok už vraj trénoval a jeho výkonnosť postupne rastie. „Je to aj o hlave,“ hovorí. Má pravdu.

M. je pekná blondína, ktorá kráča sama. Bola dohodnutá s kamošmi, ktorí však nakoniec odriekli. V Španielsku absolvovala viacdňovú púť Santiago de Compostela a chytilo ju to. Chce si vyskúšať aj kráčanie sto kilometrov v kuse.

Ja a Milka sme len šialení. Ale to sme teraz lesoch v Malých Karpatoch tak trochu asi všetci.

Ďalšou zastávkou je krčma v Bukovej. Obec je na Trnavskej stovke miestom, kde sa láme charakter. Človek sa snaží vyrovnať s tým, že má za sebou 70 km a pred sebou ešte takmer 30. Smerovník s informáciou, že do Brezovej je to ešte 6h a 20 min, zložil po celodennom šliapaní už nejedného tvrdého chlapa a odhodlanú ženu. Dolieha na mňa kríza. Mocem sa ako osa v pohári od kofoly a ledva prepletám nohami. Jediný, kto je vo forme, je Milka. V krčme zbalí miestneho štamgastu a vyspevuje si s ním nejakú východniarsku odrhovačku. Keby som ju z tej krčmy nevytiahol, tak tam sedí ešte doteraz.

Za Bukovou začína úsek, kde si treba dať bacha. Nie je totiž najlepšie značený, začína sa stmievať a my musíme vytiahnuť čelovky. Každý meter prípadného blúdenia odčerpá fyzické a najmä psychické sily. Vo svetle čelovky v tme pozorne jastrím po značkách a dokonca aj Milka postupne dospieva, dotelefonuje s kamoškou, dorozpráva, doje čipsy a začne sa obzerať po značkách.

Poslednou zastávkou pred cieľom je krčma v Dobrej Vode. Keď prídete až sem, viete, že ste vyhrali. Do Brezovej je to totiž už len nejakých deväť kilometrov po asfaltke cez kopec. Síce viem, že som vyhral, ale cesta je aj tak nekonečná. Ak vás niekedy v živote niečo bolelo a potom prestalo, tak na Trnavskej stovke vás to na 100 percent začne bolieť zase. Akoby som mal bosé nohy obuté v teniskách so senom. Stále mám pocit, že by som z nich mal vysypať nejaké kamienky, ktoré ma tlačia a otravujú. To nie sú kamienky, ale otlaky. Príšerne ma bolia chodidlá, členky, kolená, kríže a opúchajú mi ruky. Čítal som, že niektorí borci idú posledné kilometre pospiatky, chrbtom k cieľu. Som ochotný tomu uveriť.

Ale aj tu stretnete borcov s veľkým B. Napríklad takých, čo dôjdu do cieľa v Brezovej a vrátia sa deväť kilometrov späť na Dobrú Vodu kvôli lepšiemu spoju domov. Alebo, aby neprešli len 95 km, ale aspoň 100.

Pri jednom ročníku bol cieľ na poschodí budovy. Želal by som vám vidieť všetkých tých ľudí ako sa šplhali po zábradlí a po schodoch po finálnu pečiatku. Keby tam to zábradlie nebolo, možno ani Trnavskú stovku nedokončia. Ja som to bral ako dobrú recesiu a nejak som to vtedy vyšplhal.

Cieľ je tentoraz na prízemí. Tetuška nám vypíše diplom, nasleduje záverečné foto a potriasanie rukami. A samozrejme reči o tom, že super, dali sme to, perfektné, ale stačilo a budúci rok už určite nie. Ale ktohovie? Milka?

Pohľad z Vápennej (752 m).
Pohľad z Vápennej (752 m). (zdroj: Jaroslav Taldík)
Jaroslav Taldík

Jaroslav Taldík

Bloger 
  • Počet článkov:  33
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Amatérsky bežec. Turista. Milovník psov. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

275 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

53 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
SkryťZatvoriť reklamu