Pri odôvodňovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy sa sudkyňa opierala aj o doterajšiu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva. Okrem iného poukázala, že pri porušení práva zákazu mučenia priznal tento súd sťažovateľovi sumu 25.000 eur. V inom prípade, kde štát nesplnil svoj záväzok, priznal súd sťažovateľke ako matke dvoch detí, ktoré boli usmrtené násilníckym manželom, náhradu nemajetkovej ujmy vo výške taktiež 25.000 eur.
A aby som sa vrátil k titulku tohto blogu, Harabin od RTVS žiadal aj dvojnásobok toho, čo súd priznal sťažovateľovi, ktorý bol v rámci spolupráce poľských orgánov s CIA držaný v tajnom zariadení na území Poľska, v ktorom bol podľa ESĽP podrobený mučeniu a potom ho previezli na vojenskú základňu Guantanámo (alebo Guantánamo – našiel som to tak aj tak), pričom existovalo riziko, že bude ďalej mučený a hrozil mu trest smrti. V tomto prípade súd rozhodol o prisúdení náhrady vo výške 100.000 eur.
Ale vráťme sa k sporu medzi Harabinom a RTVS a k tomu, o čo v ňom vlastne išlo.
RTVS odvysielala dňa 28. mája 2012 reláciu Reportéri, v ktorej okrem iného odznel aj nasledovný výrok od lekárky zosnulých sudcov Najvyššieho súdu (NS) SR Juraja Majchráka a Marty Laukovej: „Ako lekár môžem povedať, že niekedy sú choroby nákazlivé, naša justícia je chorá a ochorel JUDr. Juraj Majchrák a ochorela JUDr. Lauková, ktorá takisto zomrela na tvrdú perzekúciu JUDr. Harabina.“
Reakcia Harabina na seba nenechala dlho čakať. Okrem ospravedlnenia žiadal od RTVS sumu 200.000 eur a od lekárky 100.000 eur. Lekárka neskôr uzavrela s Harabinom mimosúdnu dohodu, takže žaloba sa jej už potom netýkala.
Argumentom jednotlivých strán počas procesu sa venovať nebudem, opriem sa len o ústne odôvodnenie rozhodnutia sudkyňou, ktoré predniesla pri vyhlasovaní rozsudku.
Sudkyňa v úvode uviedla, že „v rámci slobody prejavu a vyjadrovania názorov je zaručené aj právo kritiky. Kritika ako súčasť tejto slobody a verejnej informovanosti je potrebná pre konfrontáciu názorov, informovanosť, nezmieriteľnosť s negatívnymi spoločenskými javmi.“
Avšak podľa súdu aj sloboda prejavu, sloboda vyjadrovať kritiku, má svoje hranice. Kritika musí byť vecná, pravdivá, primeraná. Cieľom má byť náprava určitého negatívneho javu, nie poníženie, zosmiešnenie, škandalizácia alebo zneváženie ľudskej dôstojnosti. Musí vychádzať z pravdivých predpokladov, ktoré logicky odôvodňujú zodpovedajúce závery.
No a toto sa podľa súdu v prejednávanom prípade nestalo. Nebolo preukázané, že spomínaní sudcovia zomreli práve kvôli perzekúcii Štefana Harabina.
„Súd dospel k záveru, že informáciami, ktorými (lekárka –pozn. ja) disponovala od svojich pacientov a okruhu ich blízkych nemohli viesť k takému záveru, že úmrtie týchto osôb je možné hodnotiť ako konečný dôsledok perzekúcie navrhovateľa, čo je zvýraznené najmä pri doktorke Laukovej, ktorú navrhovateľ osobne nepoznal a voči nej postupoval ako predseda kolektívneho orgánu,“ zdôvodnila sudkyňa okrem iného svoje rozhodnutie.
Väčšinou to nerobím, ale tu si predsa len dovolím subjektívny názor.
Ako novinár mám prirodzenú tendenciu zverejňovať čo najviac informácií a chápať slobodu prejavu v tom najširšom slova zmysle. Mne osobne v celom tomto spore chýbalo poukázanie na väčšiu zodpovednosť lekárky, ktorá vyššie spomínaný výrok predniesla.
Myslím, že keby som bol aj ja ako redaktor TASR prítomný na diskusii, kde tento výrok odznel, dosť možné, že by som ho zverejnil a tým pádom bol teraz v „xxx.“ Nie preto, že by som chcel škodiť Harabinovi, ale kvôli tomu, že keď mi lekárka dvoch sudcov povie, že medzi konaním Harabina a úmrtím dvoch sudcov je príčinná súvislosť, považoval by som to za dôležitú informáciu, o ktorej má verejnosť právo vedieť. Alebo si ten výrok zle vysvetľujem?
Zároveň by som túto informáciu považoval za dostačujúcu aj vzhľadom na jej zdroj. Nie je mi jasné ako by som ho ďalej overoval. Pýtať si zdravotnú dokumentáciu zosnulých sudcov zmysel nemá a keby sa mi k nej aj nejakým zázrakom podarilo dostať, nevyznal by som sa v nej natoľko, aby som mohol dospieť k zdôvodnenému záveru.
Domnievam sa, že súd (aspoň pri ústnom odôvodňovaní rozsudku) sa mohol viac zaoberať úlohou lekárky a jej zodpovednosťou za celú situáciu a nie len pripísať jej výrok k emočne vypätej situácii. Koniec koncov ten výrok predsa povedala alebo nie?
Na druhej strane som aj tu pri vytváraní svojho názoru limitovaný informáciami, ktoré mám k dispozícii. Ako redaktor TASR som bol pri ústnom vyhlasovaní rozsudku, ktoré je vždy stručnejšie ako jeho písomné odôvodnenie. Zúčastnil som sa v tejto veci viacero pojednávaní, ale kvôli iným pracovným povinnostiam nie všetkých. Nebol som osobne prítomný na konferencii, kde výrok odznel a neviem teda dostatočne posúdiť okolnosti jeho vzniku. V každom prípade pri ústnom odôvodňovaní rozsudku som nezachytil, že by mal byť nejak vytrhnutý z kontextu.
Teším sa a pozorne budem sledovať rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave v tejto veci.
