Do Starej Bystrice na Kysuciach som tentoraz prišiel bežať kratšiu trasu. Majú tam síce aj polmaratónsku trať, ale 21 km. plánujem tento rok absolvovať len v Bratislave, Rajci a ešte na jeseň v Košiciach.
Na štart priamo v centre dediny vedľa Slovenského orloja na prekrásne zrekonštruovanom námestí som sa postavil spolu s niekoľkými desiatkami bežeckými nadšencami. Rozmýšľam, čo je krajšie. Bežať ČSOB v Bratislave s tisíckami ďalších ľudí má rozhodne svoje čaro. Niekedy mám však chuť zabehnúť si malý dedinský beh so zanedbateľným štartovným, chutným gulášom a hlavne veľmi žičlivou atmosférou. Človek by mal tie miesta pretekov striedať.
Po štarte sa netlačím nijak dopredu, bežím najmä na čas. Po skúsenostiach z viacerých pretekov, kde som na začiatku prepálil tempo a v závere výrazne vykapal, bežím tentoraz s hodinkami s GPS na ruke. Môj plán je jasný. Prvý kilometer bežať niekde na úrovni 4.15 min/km, potom zrýchliť na 4.10 min/km a v závere dať, čo to pôjde.
Napriek stúpaniu počas prvých metrov sa mi beží nad očakávanie dobre, po očku každú chvíľu sledujem displej hodiniek. Snažím sa krotiť, úmyselne pribrzďujem, ale aj tak mi po prvom kilometri Garminy ukážu 4.05 min. Rýchle, ale nejak mi to nevadí, viem, že nejdem na doraz. Otáčam sa o 180 stupňov a bežím späť do dediny, kde spolu s ďalšími bežcami opäť prebiehame cez štart. Druhý kilometer dávam ešte o niečo rýchlejšie – za 4.02 minúty.
Až na treťom kilometri sa mi darí ukľudniť adrenalín a bežím zhruba to, čo som plánoval, konkrétne v tempe 4.09 min/km. Makám spolu s jedným, nazvem ho dedo, ale myslím tým dedo v tom najpozitívnejšom slova zmysle. Keď sa totiž na ďalších kilometroch začne trať postupne dvíhať a do nás sa oprie mierny protivietor, deda to, na rozdiel odo mňa, vôbec nerozhádže.
Predbiehame dvoch maníkov, dedo s nimi srdečne prehodí pár slov. Vyrozumiem z nich, že beží polmaratón a že žiadne hodinky nemá, dokonca ich vraj nepoužil, ani keď robil už neviem na ktorých pretekoch vodiča.
Trať stúpa, vietor fúka a ja postupne spomaľujem na 4.23 min/km, ďalší kilometer dokonca až na 4.25 min/km. Nejak mi začne dochádzať dych, potím sa ako prasiatko a tak na občerstvovačke do seba vlejem hlt iontového nápoja.
Pozitívny dedo prehodí dačo v tom zmysle, že počasie nám dnes praje a s úsmevom beží ďalej. Pokúša sa so mnou nadviazať konverzáciu, chápem ho, bežať 21 kilometrov je strašná nuda. Síce ho chápem, ale spolupracovať s ním nedokážem. Na šiestom kilometri to ako desiatkár otáčam, ujo peláši ďalej rovno.
Zostávam sám. Pripadám si ako Nemci za vojny v Rusku. Predo mnou žiaden nepriateľ, za mnou žiadne zásoby, čiže nevidím nikoho. Je mi jasné, že musím zrýchliť, inak môžem ísť aj so svojim výkonnostným cieľom rovno do hája. Ale, čuduj sa svete, vietor, čo mi má fúkať teraz už do chrbta, ako keby zoslabol a ani ten dolu kopec nie je taký prudký ako bol opačným smerom.
Mobilizujem rezervy a.....telo zaberá. Že by si spomenulo na všetky tie tempové a intervalové tréningy, ktoré som ho nútil behať, aj keď sa mu práve veľmi nechcelo?
Frčím po trati ako Mo Farah. No, asi nie úplne, ale aj tak dávam 7. km za 4.03 min. a 8. km dokonca za rovných 4.00 min. Cyklistický chodník však nie a nie skončiť. Hádam som neprešvihol odbočku a nebežím už do susednej dediny? Okolo mňa nikto a ja začínam rozmýšľať, aké to bude trápne, vysvetľovať dcére v cieli, že jej otec zablúdil na cestných pretekoch.
Ale nie, už to otáčam doprava, cez kruhový objazd okolo policajta. Pozerá na mňa trochu divne, možno mi z úst tečie slinka, možno z nošteka soplík, ale najpravdepodobnejšie oboje. Opäť doprava a predo mnou sú už domy Starej Bystrice.
Doháňam nejakého pána na Ukrajine. To nie je len štát, ale aj bicykel. Asi ide na pivo. Diváci tlieskajú a povzbudzujú a ja neviem či mňa alebo jeho. Už vidím cieľ a kúsok za ním vežu kostola. Zrazu píííííp a hodinky mi oznamujú, že som zabehol desať kilometrov. Čože? Ale ja ešte nie som v cieli!
Chýba mi ešte dákych 80 metrov, finišujem, cez hmlu pred očami zazriem na hodinkách tep 180, čo je naozaj len trochu pod mojim maximom. Prebieham cieľom a začujem slečnu ako hlási moje meno s výsledným časom 41.58 minúty. Dal som to. Napriek všetkým odporúčaniam o vyklusaní si spravím skôr len taký formálny strečing a s pohárom vody v ruke si sadám na obrubník chodníka, aby som sa pozrel na zvyšných pretekárov dobiehajúcich do cieľa.
Keď o pár minút neskôr sedím v kaviarni na námestí pri káve a kofole a počúvam fundovaný výklad slečny o Slovenskom orloji, mám taký pocit, že všetko je tak ako má byť. Z 21 štartujúcich mužov som skončil siedmy, v žalúdku mi odpočíva dobrý guláš, splnil som si výkonnostný cieľ a hoci určite nie som a ani nebudem majster sveta, je mi tak nejak fajn. Je to istá zmena v porovnaní s obdobím zhruba 2,5 roka dozadu, keď som mal o 12 kilogramov viac a začínal som s behaním.
Pekné prostredie, príjemní ľudia, ak práca dovolí, prídem aj budúci rok.
Poznámka na záver. V nedeľu 8. mája sa okrem behu v Starej Bystrici konal aj Pražský maratón. Štartoval na ňom aj slovenský vytrvalec Juraj Vitko, ktorý dosiahol čas 2.21.52 hod., čo žiaľ nestačilo na miestenku na olympiádu do Ria. Jeho medzičas na 10. kilometri bol 33.06 min., čo je o nejakých 43 sekúnd rýchlejšie ako dosiahol víťaz v Starej Bystrici. A to Vitka ešte čakalo vyše 30 kilometrov. Len toľko k rozdielu medzi výkonnostnými a nami rekreačnými bežcami.
